„JEŽIŠ JE VPRAVDE PRAVDA“
Bola som spolu s manželom v zahraničí. Vo voľnom čase sme si robili exkurziu po miestnych pamätihodnostiach. Šoféra a sprievodcu nám robil jeden arab, ktorý si takým spôsobom zarábal. Dorozumievali sme sa anglicky. Reč pravdaže zašla aj na náboženskú tému. Odkedy som sa obrátila, mala som v srdci túžbu svedčiť o tom, kto je Pán Ježiš – môj Spasiteľ, Záchranca a Pán. Preto som nemohla mlčať. Spomenutý arab však moje slová s chladom odbil. Vedela som, že čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu. A preto som sa v duchu začala modliť a prosiť Ducha Svätého o pomoc.
SKÚŠKA Z FILOZOFIE
Dva semestre sme mali v škole filozofiu. Na konci roku mala z nej byť skúška. Prosila som Pána Ježiša, aby som sa nemusela tento predmet učiť, pretože tie často nezmyselné a divné názory rôznych filozofov škodia mojej duši. Povedala som Pánu Ježišovi, že chcem žiť z Jeho Slova a nie z filozofie. Termín skúšky ma zastihol celkom nepripravenú. Cestou na skúšku som si formulovala vety, ktoré poviem skúšajúcemu. Vošla som do kabinetu, podišla k stolu a nadýchla sa, že poprosím skúšajúceho o možnosť prísť inokedy. Ale on ma predbehol a povedal mi, že si mám vytiahnúť otázky a začať sa pripravovať. Od prekvapenia som si automaticky vylosovala otázky a sadla si do lavice.
PREMÁRNIL SOM ŠANCU
Presťahoval som sa do iného mesta a po dlhšom čase som navštívil rodičov. S nimi bývala i moja 87-ročná babka. Približne pred rokom sme jej zavolali kňaza, pripravili sme sa spolu na celoživotnú spoveď, babka sa vyspovedala a prijala Pána Ježiša v Eucharistii. Od posledného stretnutia sa však babka veľmi zmenila: bola drobná, akási scvrknutá, ležala na chrbte s napoly otvorenými očami a ťažko dýchala. Keď som ju uvidel, nebol som schopný povedať nič okrem pozdravu: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“ Na to odpovedala len: „A-a-a…“ čo malo znamenať: „Naveky. Amen.“ Akoby ma paralyzovalo. Nemohol som sa spamätať, že tu leží moja babka, ktorá so mnou tak rada hovorila o citátoch zo sv. Písma, ktorá ma veľa naučila o Bohu, rozprávala mi rôzne príbehy plné životnej múdrosti. Predtým bola veľmi šikovnou krajčírkou… Nevedel som, čo povedať.
V ČOM SPOČÍVA ŠŤASTIE ČLOVEKA?
Futbal bol centrom môjho života. Sníval som som o tom, že raz budem hrať za „Dynamo“, preto som každý deň poctivo trénoval. Keď pršalo alebo padal sneh – prežíval som najnešťastnejšie dni – lebo sa nedal hrať futbal. Ten bol zmyslom môjho života. Mojím futbalovým vzorom bol Blochin. Keď malo „Dynamo“ hrať v neďalekom meste, urobil som všetko preto, aby som na tom zápase bol. V mojej izbe na stene visel veľký plagát Blochina a ja som sa ako jeho veľký fanúšik predieral cez nával ľudí, aby som od neho získal osobný autogram. A tu sa stalo niečo, čo som nečakal – futbalista ma hrubo odsotil a niečo nepríjemné utrúsil na moju adresu. Vyšiel som z tej tlačenice ako obarený. V jednej chvíli sa rozpadlo to, bez čoho som si nevedel predstaviť svoj život. Bol som tak veľmi sklamaný, že som už viac nechcel byť futbalistom.
KĽÚČOVÝ MOMENT
Hľadal som zmysel života v hinduizme, jehovizme, čítal som časopisy, ktoré propagovali okultizmus, ale to všetko boli falošné cesty. V mojom srdci zostávala tma a prázdnota.
Potom som sa stretol s ľuďmi, ktorí boli kresťanmi a poznali Ježiša. Toto bolo to, čo som hľadal. Začal som čítať Bibliu, kresťanské knihy, modliť sa… Môj život dostal správny smer. Malo to však jeden háčik – bol som nepokrstený.
BOH MA POČUL
Vyrastal som v ateistickej rodine. V 15 rokoch nastala u mňa životná kríza. Hádal som sa „s celým svetom”, o učenie som nemal zájem, doma to bolo zlé. Nik mi nerozumel. Život sa mi zdal nezmyselný. Chcel som z toho všetkého ujsť, preto som začal rozmýšľať o samovražde ako o východisku z mojej situácie.
Raz sme sa boli s kamarátom prejsť a zatúlali sme sa na cintorín. Všimol som si 3 hroby, ktoré boli na samom konci akési osamotené. Spýtal som sa kamaráta, ktorý chodil do kostola, či nevie, čo to znamená. Povedal mi, že sú to hroby tých, ktorí spáchali samovraždu, a že sú oddelene ako výstraha živým, lebo je otázne, či títo ľudia budú v nebi…
„JA NA TEBA NEZABUDNEM„ (Jer 49, 15)
Často spomínam na jednu udalosť, ktorá hovorí o veľkej Božej dobrote a Božom milosrdenstve ku každej ľudskej bytosti. I v tejto udalosti som sa presvedčila o pravdivosti slov zo Sv. Písma: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa
a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba…”
BOŽIA OCHRANA
Nastúpila som do autobusu a vytiahla som ruženec, že využijem cestu a budem sa modliť za určitý úmysel. Ale v tom mi napadlo: Pomodli sa aspoň desiatok za ochranu na tejto ceste! Urobila som to a len niekoľko minút potom naraz cítim, že strácam rovnováhu, autobus vybočuje z cesty, ľudia padajú…
ZACHRÁNILA MA Z RÚK VRAHA
V jeseni v r. 1987 som cestovala domov, kde ma čakali dve malé deti a manžel. Stmievalo sa. Aby som sa dostala do našej dediny, musela som ďaleko za mestom presadnúť do iného autobusa. Dookola boli len polia, kríky a nebolo vidno žiadny dom. Autobus, ktorý som čakala, meškal. Tu ku mne podišiel neznámy vysoký muž silnej postavy. V tom šere som mu nevidela dobre do tváre.
PANNA MÁRIA HO ZACHRÁNILA
Náš profesor na vysokej škole prežil vo svojom živote hlboké obrátenie. Svojou vierou nadchol a zapálil aj nás študentov. Každú vyučovaciu hodinu s ním sme začínali desiatkom ruženca. Raz jedna spolužiačka poprosila pomodliť sa ten desiatok za jej brata. Všetci súhlasili.
BOH NÁS VYPOČUL
S manželom chodievame za prácou do zahraničia. Pred rokom som sa v júli vrátila na Ukrajinu, pretože deti mali ísť 1. septembra do školy a manžel zostal pracovať o mesiac dlhšie. Posledný deň spadol z rebríka a praskla mu oblička. Mal strašné bolesti. Zavolali mu záchranku. Kým mu urobili potrebné vyšetrenia, vnútorným krvácaním stratil 3 l krvi. Lekári ho nechceli operovať, pretože to vraj pri takej strate krvi neprežije.
O Božom vedení
V 23. žalme je napísané: „Pán je môj Pastier….vedie ma po správnych chodníkoch…” O takom Božom vedení by som chcela vydať svedectvo.
V roku 2003 sme čakali narodenie nášho štvrtého dieťaťa. V tom čase prišla za nami švagriná a pozvala nás na prednášku kresťanského gynekológa v našom meste. Najskôr rozprával doktor a po ňom sa prihlásilo niekoľko žien a podelili sa s rôznymi skúsenosťami. Boli medzi nimi aj také, ktoré svedčili, že im bez ich vedomia bola urobená sterilizácia.
Zmierenie
20 rokov sme sa s bratrancovou manželkou nerozprávali. Keď som sa obrátila, trápilo ma to a nie raz som to chcela napraviť, ale nevedela som, ako začať. Keď sa to dozvedela dcéra, povzbudila ma, aby som urobila krok viery a šla za našou príbuznou. Dcére som povedala: „Ale ja neviem, čo jej mám povedať, ako nadviazať rozhovor…“ Odpovedala: „Ty len choď a o ostatné sa postará Pán Ježiš. Ja sa budem za teba modliť.“
Boj so sebou samým
V práci niekedy vznikne nejaké napätie, zvlášť ku koncu mesiaca, keď sa nakopí viac povinností. Viete si predstaviť, že pracovať potom v takej atmosfére je ťažké.
Raz tak vzniklo nedorozumenie kvôli malichernosti. Mala som v srdci hnev a „svoju“ pravdu. Kolegyňa tiež. Počula som ju, ako sa ventiluje šéfovi. To mi ešte pridalo. Vedela som, že ak so sebou niečo neurobím, tak to budem potom ľutovať.
Boh chce našu obetu!
Našou veľkou túžbou s manželkou bolo, aby jej otec – môj svokor, šiel na rekolekcie, aby sa obrátil k Ježišovi, živému Bohu, aby konal pokánie a bol spasený. Keď sme mu to navrhli, nechcel o tom ani počuť. Postupne to prerástlo do stavu, že slovo „rekolekcie“ sme pred ním nemohli ani spomenúť. Toto slovo bolo vždy spúšťačom jeho odporu a nervozity. Bol naň priam alergický. Tak sme rezignovali a už sme sa za tento úmysel len modlili.
BOŽIE SLOVO JE ISTOTA
V práci som zanedbal jednu záležitosť. O chvíľu mi zatelefonoval šéf a bol nespokojný.
Prišla na mňa chmura, ale musel som uznať, že má pravdu. Po nejakom čase som sa vzchopil, odhodil smútok a vyznal P. Ježišovi: „Nezorientoval som sa v tejto situácii, som vinný. Už celé doobedie som prežil v takej bezbožnosti, nepotreboval som Ťa a toto je iba následok toho všetkého.
NAJLEPŠÍ ŠTART DO NOVÉHO DŇA
Každý deň sa snažím vstať o hodinu skôr, ako začínajú moje povinnosti. Pravda, niekedy, keď som veľmi unavená, sa mi to nepodarí. Tú rannú hodinu chcem prežiť s Pánom Ježišom na modlitbách. Zistila som, aké dôležité je hneď ráno pozvať Pána do celého dňa. Robím to tak, že ho pozvem do každej myšlienky, slova, skutku a odovzdávam Mu každý problém, radosť, starosť, prácu… toho dňa.
„JEŽIŠU, ZASTAV TO AUTO!!!“
V pôstnom období pred Veľkou nocou sme mávali každý piatok v kaplnke krížovú cestu, modlitby a po nich bývala kázeň na nejakú tému napr. o pekle, o nebi, pokání a pod. Veľmi som sa na to tešila. Dohodla som sa so známymi, že ma vezmú autom, len sme to neupresnili, kde ich budem čakať – či pri garážach alebo na zastávke. Tie dva miesta boli od seba dosť ďaleko.
DÔVEROVALA PÁNOVI
V pondelok som mala mať praktickú aj teoretickú skúšku zo zdravovedy. Aj keď som sa snažila poctivo učiť počas celého roka, bolo potrebné si otázky prejsť a pripraviť si odpovede. Času bolo málo, a navyše práve v sobotu sme mali ísť na Pochod za ochranu rodiny do Bratislavy. Rozmýšľala som, že ak nepôjdem, budem sa môcť celú sobotu učiť.
AJ V MALÝCH SVEDECTVÁCH CÍTIME BOŽÍ DOTYK
Môj starší syn sa nám ešte donedávna veľmi odcudzoval a ubližoval nám, zvlášť keď sme sa modlili. Ale postupne sa to menilo. O to viac ma potešil jeden jeho telefonát. Je totiž vášnivý rybár. Každú voľnú chvíľú strávi pri vode. Jeden deň mi zatelefonoval a s radostným hlasom povedal: „Mami, predstav si, čo sa mi dnes stalo!
TELEVÍZOR A MODLITBA…
Keď bol oznámený termín modlitbového stretnutia, veľmi som sa tešila. Keď prišiel ten deň, zrazu z ničoho nič mi naskočil tlak 160/100 a rozmýšľala som, či mám takáto ísť, aby som nebola niekomu na obtiaž. Ale vo vnútri mi zasa znelo – asi sa bude niečo dôležité diať, keď ma to nechce pustiť, lebo mne sa to vždy pred niečím duchovne dôležitým stáva. Tak som si povedala idem, keď mi bude zle, budú sa za mňa modliť. Dala som si magnézium a vydala sa na stanicu.
