Boh chce našu obetu!
Našou veľkou túžbou s manželkou bolo, aby jej otec – môj svokor, šiel na rekolekcie, aby sa obrátil k Ježišovi, živému Bohu, aby konal pokánie a bol spasený. Keď sme mu to navrhli, nechcel o tom ani počuť. Postupne to prerástlo do stavu, že slovo „rekolekcie“ sme pred ním nemohli ani spomenúť. Toto slovo bolo vždy spúšťačom jeho odporu a nervozity. Bol naň priam alergický. Tak sme rezignovali a už sme sa za tento úmysel len modlili.
V tom čase som bol spolu s mojím svokrom chystať v lese drevo. Mali sme čo robiť s poriadne ťažkými klátmi a ja som dostal pruh. Kto už mal tento problém, určite potvrdí, aká je to bolestivá záležitosť. Hneď som navštívil odborného lekára a ten potvrdil diagnózu. Odporučil ma na okamžitú operáciu. Lenže, … na Slovensku práve prebiehal štrajk lekárov a moja operácia bola odložená na neurčito. Bolesti však narastali a nevedel som, čo s tým. Naši duchovní otcovia nám vždy odporúčajú každú bolesť obetovať na nejaký úmysel. Tak mi napadlo, že by som to mohol obetovať za to, aby môj svokor išiel na rekolekcie. Nikomu som to nepovedal, len mojej manželke. V tom čase bol už postoj svokra k tejto veci absolútne radikálny.
Jedno pondelkové odpoludnie k nám prišiel na návštevu jeden z duchovných otcov a navrhol, aby sme si urobili modlitbové stretnutie aj so svokrovcami. Tak sme ich teda pozvali. Nie veľmi ochotne, ale prišiel aj svokor. Duchovný otec navrhol, aby sme sa pomodlili bojovku za nejaký úmysel. Vysvetlil nám spôsob tejto modlitby, lebo predtým sme sa ešte tak spoločne nemodlili. Každý z nás mal na papier napísať úmysel. Potom sme sa modlili, aby nám Boh ukázal tú najpotrebnejšiu záležitosť. Jeden z úmyslov bol, aby svokor išiel na rekolekcie. A práve tento úmysel bol vylosovaný. Svokor na nás samozrejme zamračene pozrel, ale pokoril sa a pridal sa k modlitbe. Tak sme 20 minút prosili Nebeského Otca, aby v mene Ježiša Krista vypočul našu prosbu a ďalších 20 minút sme Ho s vierou chválili, že nás vypočul. Keď prišla 40. minúta našej modlitby, zazvonil telefón. Zdvihol som ho vo vedľajšej miestnosti. Volal mi lekár, že moja operácia bola schválená a o týždeň môžem nastúpiť do nemocnice. To bol pre mňa skutočne šok. Boh nám tým oznámil, že už netreba ďalej trpieť, že naša modlitba bola vypočutá. Všetkým som oznámil, že mám schválenú operáciu. Všetci sa z toho tešili, lebo vedeli, aké som mal bolesti. Potom som im povedal: „To nie je všetko. Ja som túto bolesť obetoval za môjho svokra, aby šiel na rekolekcie. A tým, že mi teraz operáciu schválili, nám Boh dáva na vedomie, že trpieť už netreba,že milosť zostúpila na svoj cieľ.“ Vtedy sa všetky oči upreli na môjho svokra a on s úsmevom vyhlásil: „Tak ja teda na tie rekolekcie idem!“ A tak sa aj stalo. Už o dva dni sme tam cestovali a spolu so svokrom sme prežili úžasné duchovné cvičenia, kde Boh vylieval ďalej obrovské Božie milosti. Po rekolekciách som nastúpil rovno do nemocnice na operáciu.
Záverom chcem povzbudiť všetkých, ktorí už absolvovali duchovné cvičenia, aby na ne pozvali svojich blízkych, aby ich Boh mohol oslobodzovať a uzdravovať. Ale zároveň chcem povedať, že pozvať na duchovné cvičenia niekedy nestačí. Je nevyhnutné to podložiť obetou a modlitbami, pretože nepozývame ľudí na nejaký výlet – tam by šli bez problémov. Pozývame ich na úzku cestu k spáse a k večnému životu. A to Boží nepriateľ neznesie. Zvlášť teraz – v tejto antikristovskej dobe – urobí všetko preto, aby náš plán zmaril. Preto „z nášho plánu“ musíme modlitbou a obetou urobiť „Kristov plán“. A na ten už nepriateľ nemá dosah.
Daniel
