Boj so sebou samým
V práci niekedy vznikne nejaké napätie, zvlášť ku koncu mesiaca, keď sa nakopí viac povinností. Viete si predstaviť, že pracovať potom v takej atmosfére je ťažké.
Raz tak vzniklo nedorozumenie kvôli malichernosti. Mala som v srdci hnev a „svoju“ pravdu. Kolegyňa tiež. Počula som ju, ako sa ventiluje šéfovi. To mi ešte pridalo. Vedela som, že ak so sebou niečo neurobím, tak to budem potom ľutovať.
Viem, že vo Sv. Písme je napísané, že keď má brat (sestra) niečo proti tebe, TY CHOĎ A ZMIER SA S NÍM. Náš pán farár často hovorieval, že najťažší boj je boj so sebou samým. Najprv som musela zaprieť svoje prirodzené pocity a urazenosť, potom som vzývala Ducha Svätého, aby zmenil moje myslenie a dal mi Božie myslenie. A tak som dostala silu a svetlo odprosiť v modlitbe Pána Ježiša za to, v čom som bola vinná. To je väčšinou najťažšie – priznať si svoju chybu… A potom som prosila, aby vstúpil aj do srdca kolegyne.
Negatívne pocity sa vo mne ozývali aj potom, ale snažila som sa ich ignorovať. Veď ja som sa predsa rozhodla nasledovať Pána Ježiša!
Potom ma čakal ešte jeden krok – bez toho prvého by som to asi nebola schopná urobiť. Po pracovnej dobe, keď sme sa zberali domov, zašla som za tou kolegyňou ospravedlniť sa jej: „Mala si pravdu. Urobila som v tom a v tom chybu. Odpusť mi.“ a na moje prekvapenie mi ona odpovedala: „Nie, to ja som vyvolala zbytočné napätie. Ty si to myslela dobre a ja som ťa začala poučovať ako prváčika. Ty mi prepáč.“
Tak som sa už neraz presvedčila (na sebe i na druhých) o sile modlitby. Pochopila som, že musím dať vždy najprv „doporiadku” seba, a Boh potom krásne dáva doporiadku moje vzťahy s blížnymi.
sestra z MZ
