O športovom výcviku

Na našej strednej škole sa organizoval športový výcvik, ako každý rok v 3. ročníku. Predtým to tak nebývalo, ale teraz vymysleli, že sa pôjde na 3 dni na chatu. No a tam sa pije, vedú sa prázdne aj neslušné reči a je tam aj hriech, lebo sú dievčatá a chlapci spolu. Tak to pre mňa nepripadalo do úvahy.

„Ja som s vami až do skončenia sveta…”

Koncom mája som cestovala z vých. Slovenska na pohreb veľmi blízkej osoby do okresu Nové Zámky. Cesta bola pre mňa smutná, ale ubiehala celkom rýchle. Problém nastal vo Zvolene, kde bolo treba prestúpiť, ale náš rýchlik meškal 30 minút a cestou sa meškanie zvyšovalo. Nebol by to problém, keby som po vystúpení z rýchlika nebola viazaná na posledný spoj do mojej cieľovej stanice. Autobus som samozrejme nestihla a tak som si povedala: „Pane, teraz sa odovzdávam len do Tvojich rúk, a pevne verím, že mi pomôžeš.”

Ježiš má moc aj nad časom

Spolu s kolegom sme cestovali služobne autom do hlavného mesta. Prežíval som veľkú vnútornú nervozitu, pretože nás tam čakali tri dôležité stretnutia. Termíny sa však tak prelínali, že v priebehu jednej hodiny sme mali byť na troch rozličných miestach mesta. Technicky to nebolo možné zvládnuť. Mal som obavy, že precestujeme 250 km tam a ďalších 250 späť a nič poriadne nevybavíme. Pokúšali sme sa ešte cestou urobiť nejaké posuny, ale nedarilo sa nám dovolať....

O mojom obrátení

Som dievča z mesta a pochádzam z neúplnej rodiny. Naši do kostola nechodili, ale dali ma pokrstiť i na 1. sväté prijímanie. Mama mojej krstnej mamy ma občas vodila do kostola (keď sa mi chcelo). No Pána Ježiša som vôbec nepoznala. Niekedy som chodila aj na detské stretká, ale tam sme sa len hrali a nič viac. Tak som blúdila svetom celkom duchovne chorá, stratená a nevedomky som hľadala zmysel života, asi ako všetci okolo, čo nepoznajú Pána Ježiša.

„Žehnajte!” (1Pt 3,9)

Na chate sa nám pokazil vodovodný kohútik. O týždeň tam malo byť stretnutie celej našej rodiny. Moja sestra odmontovala rukoväť a keďže som šla do mesta , mala som kúpiť novú, pretože táto sa takmer rozsypala.

Nie „Prečo?” ale „Na čo je to dobré?”

Viac ako dvanásť rokov som trpel chronickými zápalmi vnútorných orgánov. Celé týždne i mesiace som sa s bolesťou zobúdzal a s ňou som večer i zaspával. Bol som i hospitalizovaný a musel som dodržiavať prísne diéty. Kým iní mohli jesť, čo chceli – ovocie, zmrzlinu, čokoládu…, mohli cestovať, pracovať… – ja som nemohol.

Boh ma oslobodil od strachu

Keď som bola malá, pozerala som filmy sci-fi a horory. Pravdaže mi to prinieslo len škodu, ale ja som to vtedy ešte nechápala. Skrze tie filmy prišiel strach – bála som sa zostať večer sama doma. Keď boli doma rodičia, bolo mi dobre a v srdci som mala pokoj, ale ak niekde odišli a nechali ma samu, nemohla som si nikde nájsť miesto…

Modlitbová stráž mi priniesla radosť

Krajšie ukončenie mojej dlhodobej PN-ky ani nemohlo prísť. Napriek tomu, že som v tom období venovala veľa času modlitbám a rozhovorom s Pánom Ježišom (nikdy predtým som toľko možností a voľných chvíľ nemala), týždňová stráž MZ bola pre mňa „iba” príležitosť zapojenia sa do daného úmyslu.

Na príhovor sv. Prokopa

V máji 2003 sme boli na púti na Sázave. Pri hrobe pustovníka sv. Prokopa nás kňazi vyzvali, aby sme odovzdali Bohu to, čo nás zotročuje a poprosili Pána Ježiša, aby nás na príhovor sv. Prokopa oslobodil z tohto otroctva. Manžel tam vtedy odovzdal závislosť na cigaretách. Fajčil vyše 17 rokov.

Kríž je cesta do neba

Mal som ťažké detstvo – otec pil a mama bola k nám deťom prísna a nešetrila rukolapnými prostriedkami, len aby nás nejako vychovala. Chýbala mi však jej pozornosť a porozumenie. Búril som sa, plakal som a domov sa stal pre mňa miestom, kde som chcel byť čo najmenej.

Keď bola moja vonkajšia tieseň – ale hlavne tá vnútorná – najsilnejšia, začal som hľadať zmysel života, lebo som nechcel žiť „len tak”. Vravel som si, že ak život nemá zmysel, tak nemá zmysel ho vôbec žiť. A práve vtedy, v tom najťažšom období svojho života som našiel Pána Ježiša – či skôr – On našiel mňa

Jednoho dne přišla určitá osoba s výsledky vyšetření z nemocnice, kde jí sdělili, že má třetí stádium rakoviny s metastázemi. Řekl jsem jí, že buď Bůh udělá zázrak, anebo bude za dva nebo tři měsíce na hřbitově, že s tím musí počítat. Nevěděl jsem, co je vůle Boží, jestli ji Bůh chce nebo nechce uzdravit. V každé svaté liturgii jsem vždy prosil: „Bože, dej mi poznat svou vůli!“ Když jsem jí podával svaté přijímání, uvědomil jsem si, že Ježíš je přede mnou: „Ježíši, Ty se jí dotkni, Ty jsi ta síla, která uzdravuje.“ Ale stále jsem nevěděl, co je vůle Boží. Byla už na dvou chemoterapiích. V každé epiklézi jsem za ni prosil, modlil jsem se, aby Bůh konal, aby posílil její víru. Nevěděl jsem, jaká je Boží vůle s jejím životem. Před druhou chemoterapií nádor zmizel. Tehdy, když už jsem znal Boží vůli, jsem na ni vložil ruce a řekl tomu duchu smrti: „Ve jménu Ježíše Krista vypadni!“ Vnímal jsem Boží přítomnost, že Ježíš koná a také jsem to silně cítil a věděl jsem: „Ty jsi to, Ježíši, já nic nedělám, Ty to činíš.“ Pak šla na druhý den na kontrolu a tam jí řekli, že je zdravá. Že nemá ani nádor, ani metastáze, všechno zmizelo. To udělal Ježíš.

… lebo On ťa vidí aj v skrytosti.

Raz som sa dosť pohádala so svojím manželom a nahnevala som sa na neho a potom na všetkých v rodine. Vošla som do izby a premýšľala, čo s tým… Volala som k Duchu Svätému, aby ma nenechal v tomto hneve, aby mi pomohol, lebo sama sa nedokážem z tohto stavu vyslobodiť. Potom som si spomenula na slová zo Svätého písma, že máme ďakovať Bohu za všetko. Tak som to skúsila. Ešte nikdy som tak s vierou na modlitbe neďakovala Bohu za rôzne veci v mojom živote, ako v tej chvíli. To mi pomohlo uvedomiť si, že Boh je blízko a pôsobí.

Rozhoduje manžel

Raz som sa rozprávala s kamarátkou zo spoločenstva a hovorila som jej o jednom probléme. Ona ma povzbudila a povedala mi, že keď sa ona nad niečím trápi, tak sa pomodlí k Duchu Svätému a potom povie o probléme manželovi a nechá ho, aby rozhodol túto vec on.

Skúsila som to a musím povedať, že mi to veľmi pomohlo. A keď niečo riešim, tak už sa netrápim. „Preložím” ťarchu rozhodnutia na muža, ktorému Boh dal k tomu silu a autoritu.

Čo na tom môže zmeniť modlitba?

Chcel by som sa podeliť s tým, čo zmenilo môj postoj voči modlitbe.

Bolo to pred 23 rokmi. Po záverečných skúškach v škole som prišiel domov úplne zničený. Moja babka sedela v obývačke a spýtala sa ma, ako som dopadol. Povedal som jej, že zle, pretože otázky boli ťažké a času bolo málo. Dodal som: „Určite prepadnem.“ Ale babku môj smútok nenakazil. Povedala mi: „Nebudeme strácať odvahu! Modlila som sa za teba a budem ďalej prosiť Pána Ježiša, aby si skúšku urobil.“ Ja som už nič nepovedal, len som si pomyslel, že čo mi to pomôže modliť sa teraz, keď sa mi skúška nepodarila. Čo na tom môže modlitba zmeniť?

Ukázal mu cestu k Bohu

Často som chodil evanjelizovať do ulíc veľkomesta, v ktorom som žil. Raz som spozoroval muža so zachmúrenou tvárou, ktorý sa opieral o pouličnú lampu. Spýtal som sa ho, či je kresťan. Ale muž (poznali sme sa z videnia) zdvihol päsť a zlostne zvolal: „Starajte sa o svoje veci!“ Povedal som mu, že práve to je moja vec, aby som ľuďom ukazoval, ako môžu byť oslobodení od svojej viny pred Bohom a priviesť ich k spasiteľnej viere v Pána Ježiša Krista. Potom som od neho odišiel, pretože som videl, že v danej chvíli viac urobiť nemôžem.

Podobenstvo o stratenej ovečke

Raz som mal v jednu zvlášť studenú nedeľu zastupovať v inej dedine miestneho farára na nedeľných bohoslužbách. Bolo to v strede zimy – padalo veľa snehu a všade sa kopili snehové záveje. Napriek tomu sa mi podarilo dostať do cieľa.

Keď som vstúpil do kostola, zistil som, že je úplne prázdny. Potom prišiel len jeden jediný mladý muž. Nikto viac. Vyvstala vo mne otázka: Mám vynechať kázanie pri takej slabej návštevnosti? Bolo mi jasné, že to nesmiem urobiť.

V soukromé modlitbě jsem prožíval Ježíšova slova „Žízním“ a „Eli, Eli lema sabachtani“. Nejprve jsem si uvědomoval, jak Ježíš na kříži žízní, touží po naplnění Boží vůle – po přemožení kořene otroctví temnoty, kterým je hřích. Ježíš to chce. On po tom žízní. To je vůle Nebeského Otce. Ježíš žízní po jejím naplnění. Ale zároveň vnímám, že Ježíš teď ve mně žízní i po naplnění konkrétní vůle Otcovy v určitých záležitostech, které mě tíží a za které se modlím. Také však vnímám, že i za tuto věc na Golgotě trpěl. Žíznil tam po všeobecném naplnění Otcovy vůle, ale zároveň i po naplnění Boží vůle v této konkrétní věci, ve které jsem bezmocný, spoluukřižovaný s Ježíšem. Velmi mě oslovovalo, když jsem prožíval v určitém rytmu několik konkrétních úmyslů, a čas v modlitbě tak velmi rychle utíkal. Vždy jsem se intenzivně sjednotil s Ježíšem v tom konkrétním úmyslu, potom nastal kratinký oddech a pak, hned po malém sebezáporu, jsem znovu v modlitbě dával Bohu další konkrétní úmysl či problém, který Duch svatý ukázal. V tomto rytmu je potřeba malého sebezáporu. Řeknu si například: „Zapři se. Zapírám se.“ A hned to realizuji v modlitbě tak, že překonám určitý bod lenosti tím, že znovu zvednu ruce a pokračuji v duchu v modlitbě tak dlouho, jak v Duchu Božím vnímám potřebu se za konkrétní úmysl modlit.

„Chcel by si byť zachránený?”

Svoju prvú skúsenosť s drogami som získal ako 13-ročný. Najskôr to bola cigareta, neskôr injekcie. Síce som sa pri tom cítil úplne zle, ale nemal som silu z tohto otroctva uniknúť.

V 19 rokoch som sa pokúsil zobrať si život. Hodil som sa pod auto, ale vodič sa mi ešte dokázal vyhnúť.

Začal som plakať a vzlykať: „Ó Bože! Ó Bože!” A bolo to, ako keby ma Boh počul a odpovedal mi. Keď som totiž potom bezcieľne blúdil ulicami, zrazu som sa ocitol pred dverami nejakého kostola. Dvere boli zatvorené.

Pán sa o svojich stará

Raz som sa s deťmi vybrala do obchodu, lebo som potrebovala k obedu nejakú dôležitú ingredienciu. No keď sme sa konečne vychystali, začalo pršať. Stáli sme na chodbe v „plnej poľnej”, a tak som si povedala, že pôjdeme aj napriek dažďu a zoberieme si dáždniky. Ale potom som zistila, že ostali v aute. Čo robiť? Začala som chváliť Pána a poprosila som Ho, či by ten dážď ešte nemohol pozdržať, kým sa vrátime z obchodu. A asi o dve minúty prestalo pršať.

„… a ruka mu ozdravela.“ (Lk 5,10)

Jedno piatkové doobedie som sa so svojimi dvoma deťmi vybrala na návštevu ku krstným rodičom. V kuchyni kúrili v malej peci, preto sme na deti dávali väčší pozor, aby sa nepopálili. Tesne pred odchodom z návštevy však môj ročný syn položil rúčky na rozžeravenú pec. Podali sme mu prvú pomoc, ale hneď nám bolo jasné, že jedna rúčka je poriadne pripálená. Okrem toho mal popálených všetkých desať prstov a bolestne kvílil.

Nebudem popierať Božie slovo!

Mali sme geografiu. Neučíme sa podľa učebnice, poznámky do zošita nám diktuje učiteľ. Povedal, že si preberieme historické obdobia (napr. Rímska ríša, obdobie renesancie, moreplavecké výpravy,… asi 10 historických období). Ale začal nejakými prakontinentami, ktorým trvalo milióny rokov, kým sa dostali do súčasnej podoby. Ja takému výkladu neverím, žiadne miliardy rokov vývoja, veď Boh stvoril svet za 6 dní. Tak som sa rozhodla, že si to nenapíšem. Je mi to jedno, aj keď to pri skúšaní nebudem vedieť – ale nebudem popierať Božie slovo.