PREMÁRNIL SOM ŠANCU
Presťahoval som sa do iného mesta a po dlhšom čase som navštívil rodičov. S nimi bývala i moja 87-ročná babka. Približne pred rokom sme jej zavolali kňaza, pripravili sme sa spolu na celoživotnú spoveď, babka sa vyspovedala a prijala Pána Ježiša v Eucharistii. Od posledného stretnutia sa však babka veľmi zmenila: bola drobná, akási scvrknutá, ležala na chrbte s napoly otvorenými očami a ťažko dýchala. Keď som ju uvidel, nebol som schopný povedať nič okrem pozdravu: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“ Na to odpovedala len: „A-a-a…“ čo malo znamenať: „Naveky. Amen.“ Akoby ma paralyzovalo. Nemohol som sa spamätať, že tu leží moja babka, ktorá so mnou tak rada hovorila o citátoch zo sv. Písma, ktorá ma veľa naučila o Bohu, rozprávala mi rôzne príbehy plné životnej múdrosti. Predtým bola veľmi šikovnou krajčírkou… Nevedel som, čo povedať.
V tej chvíli vbehla do izby moja malá neter, ktorá akoby magnetom upútavala na seba pozornosť nás všetkých. Rozhovor sa zvrtol na vnučku a na babku sme pozabudli. Prišiel večer a ja som sa musel vrátiť domov. Pretože som meškal na vlak, nestihol som sa s babkou ani rozlúčiť. Hneď na druhý deň- o 23:00 mi zavolala sestra a povedala, že „babka odišla na večnosť“. A tu som si uvedomil, že Boh mi dal poslednú šancu, aby som sa s babkou pomodlil (tak ako sa modlievala kedysi ona so mnou), aby som jej ukázal na Ježiša, aby mohla posledný raz v živote urobiť pokánie za svoje hriechy – a ja som túto šancu premárnil. Bolo mi z toho ťažko, lebo včerajší deň sa vrátiť nedá. Odprosil som Boha za premárnenú šancu, premárnené milosti, že som bol ľahostaný k spáse jej duše.
Potom som ešte obetoval sv. omšu a sv. Prijímanie za babkinu dušu. Mám nádej na Božie milosrdenstvo. Píšem o tom preto, aby ste neurobili takú chybu ako ja. Keď ide o spásu duše, je treba byť zvlášť bdelým, pretože to môže byť posledná šanca.
Jaroslav, 35r.
