„JA NA TEBA NEZABUDNEM„ (Jer 49, 15)

Často spomínam na jednu udalosť, ktorá hovorí o veľkej Božej dobrote a Božom milosrdenstve ku každej ľudskej bytosti. I v tejto udalosti som sa presvedčila o pravdivosti slov zo Sv. Písma: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa

a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba…”

Pred pätnástimi rokmi, keď môj syn robil prijímačky na VŠ, i my, tak ako iní rodičia, sme tradične stáli predo dvermi, kde prebiehali skúšky a mali trému. Vtedy ku mne podišiel sympatický chlapec, ale bol trochu nervózny a mal slzy v očiach. Povedal mi: „Čoho sa bojíte? Veď i tak sa o svoje deti postaráte. Ale o mňa si nikto nerobí starosti, a čo je so mnou, nikoho nezaujíma.”

-Prečo tak hovoríš?

-Nemám rodičov. Som z detského domova. Jediná šanca, ako prežiť, je dostať sa na VŠ, inak sa ocitnem na ulici.

V tom čase som už bola po rekolekciách a preto som vedela, čo toto dieťa najviac potrebuje. Na univerzite mali kaplnku, kde boli pekné sochy Pána Ježiša a Panny Márie. Náš rozhovor pokračoval asi takto:

-To nie je pravda, že nikoho nemáš. Máš duchovných rodičov. Vidíš tam v kaplnke P. Ježiša a P. Máriu? To sú teraz tvoji rodičia, ktorí sa o teba starajú. Choď, kľakni si na kolená a modli sa – oni vyriešia tvoj problém.

-Neviem sa modliť. V detskom domove nás to nikto nenaučil.

-Nemusíš sa modliť naučenými slovami, ale choď a hovor. Hovor k nim ako k otcovi a matke – to bude tvoja modlitba. Ver a stane sa zázrak. Sám sa o tom presvedčíš!

Zdalo sa mi, že chlapca to potešilo a odišiel. Možno by som na túto situáciu v každodenných problémoch zabudla, ale keď som potom so synom znovu pricestovala na zápis na začiatku semestra, znovu ku mne podišiel ten chlapec.

-Teta, som vám veľmi vďačný. Aj mňa prijali.

-Synček, mne netreba ďakovať, ale Bohu…

-Všetko som pochopil. Kúpil som si modlitebnú knižku. Učím sa modliť, chodím do kostola.

Chlapec sa volal Vladimír, učil sa v tej istej skupine ako môj syn. Dokonca rok bývali spolu na izbe. Na univerzite ho pokrstili. Sám dekan fakulty bol jeho krstným otcom a jedna profesorka jeho krstnou mamou. Syn mi potom povedal, že Vladimír tiež dobre skončil školu, zostal bývať u jednej babičky, ktorá nemala deti a kde býval aj počas štúdia. Zamestnal sa. Náš milujúci Boh ho neopustil, a ak Mu Vladimír zostane verný, Boh ho nikdy nezanechá.

Natália z T.