V ČOM SPOČÍVA ŠŤASTIE ČLOVEKA?
Futbal bol centrom môjho života. Sníval som som o tom, že raz budem hrať za „Dynamo“, preto som každý deň poctivo trénoval. Keď pršalo alebo padal sneh – prežíval som najnešťastnejšie dni – lebo sa nedal hrať futbal. Ten bol zmyslom môjho života. Mojím futbalovým vzorom bol Blochin. Keď malo „Dynamo“ hrať v neďalekom meste, urobil som všetko preto, aby som na tom zápase bol. V mojej izbe na stene visel veľký plagát Blochina a ja som sa ako jeho veľký fanúšik predieral cez nával ľudí, aby som od neho získal osobný autogram. A tu sa stalo niečo, čo som nečakal – futbalista ma hrubo odsotil a niečo nepríjemné utrúsil na moju adresu. Vyšiel som z tej tlačenice ako obarený. V jednej chvíli sa rozpadlo to, bez čoho som si nevedel predstaviť svoj život. Bol som tak veľmi sklamaný, že som už viac nechcel byť futbalistom.
Vtedy som prvý raz rozmýšľal nad tým, čo je skutočným zmyslom života a v čom spočíva šťastie človeka.
Prešlo niekoľko rokov, skončil som školu a nastúpil na základnu vojenskú službu. Tam som zažil na vlastnej koži šikanu. Dôvodom bolo, že som bol veriaci. Musel som robiť poskoka nielen starším vojakom, ale aj chlapcom z Ázie – muslimom.
Raz sa stalo, že som zostal v kasárňach z „bažantov“ len ja sám a „mazákov“ bolo niekoľko. Keď ma „zo zábavy“ napadli s kovovými prútmi v rukách, zo strachu som sa zamkol v jednej miestnosti. Kričali, aby som otvoril a vyhrážali sa mi smrťou. Nemal som na výber: ak otvorím, môžu ma zabiť, ak neotvorím, vylomia dvere a čaká ma to isté (na vojne sa stávalo všeličo…). V tej chvíli som vedel, že mi nik nemôže pomôcť – nikto okrem Boha. Hľadiac smrti do očí, povedal som Bohu: „Bože, ak zostanem živý, dám svoj život Tebe. Prosím, pomôž mi!”
Hneď ma naplnil dosiaľ nepoznaný pokoj, a v srdci som s istotou vedel, že im mám otvoriť, že Boh bude so mnou.
Otvoril som – od prekvapenia ostali stáť ako prikutí do zeme. Pozerali raz na mňa, potom na seba vzájomne. Potom vo svojom jazyku niečo prehodili, obrátili sa a odišli. Aj ja som stál bez pohnutia a nemohol som uveriť, že som živý.
Doslúžil som vojenskú základnú službu a keď som sa vrátil domov, všetci sa ma vypytovali, čo zamýšľam robiť vo svojom živote ďalej. Ja som sa iba usmieval, lebo som to dobre vedel. Môj život mi už nepatril. Šiel som do kláštora a zasvätil sa Bohu.
Odvtedy prešlo veľa rokov. Možno skoro uvidím svojho Pána tvárou v tvár. Ďakujem Mu za to, ako ma viedol – i keď som tomu často nerozumel. Dnes viem, že všetkým tým, čo dopustil v mojom živote – sledoval dobro mojej duše.
rehoľný kňaz, Ukrajina
