BOH NÁS VYPOČUL
S manželom chodievame za prácou do zahraničia. Pred rokom som sa v júli vrátila na Ukrajinu, pretože deti mali ísť 1. septembra do školy a manžel zostal pracovať o mesiac dlhšie. Posledný deň spadol z rebríka a praskla mu oblička. Mal strašné bolesti. Zavolali mu záchranku. Kým mu urobili potrebné vyšetrenia, vnútorným krvácaním stratil 3 l krvi. Lekári ho nechceli operovať, pretože to vraj pri takej strate krvi neprežije. O týždeň som sa dostala k nemu a našla som ho v takom stave: opuchol, brucho mal tvrdé a bolo od neho cítiť zvláštny zápach. Zomieral. Urobila som poriadny rozruch a dosiahla som, že ho vzali na operáciu. Bolo to v piatok a operácia trvala od 9: 00 do 18:00 hod. Pustili ma k nemu až v sobotu. Na tú chvíľu zdravotné sestry odišli a ja pozerám na prístroje: ukazovatele padajú k nule, oči má prevrátené, opäť zomiera. Hneď som zatelefonovala na Ukrajinu jednej sestre zo spoločenstva a poprosila ju: „Modli sa, lebo on zomiera!“ Bola to prvá sobota v mesiaci. Všetci z nášho spoločenstva sa horlivo modlili.
Pán Ježiš mi pomohol s nocľahom. V zahraničí je všetko veľmi drahé – a mne dal miestny farár ešte aj kľúče od kostola, aby som sa tam mohla, kedy budem chcieť, modliť. Pri chráme bola farská budova, kde som nocovala. Bojovala som boj viery o život manžela. Mojimi zbraňami bola modlitba a pôst. Vnímala som, že mám zatelefonovať aj manželovým rodičom a prosiť ich, aby sa modlili a kajali, lebo ich syn zomiera. Ale oni nechceli o spovedi ani počuť…
Keď som v utorok prestierala pod manželom plachtu, videla som, že znovu opúcha. Ranu po operácii mu nezašili, ale len stiahli kovovými sponami, pretože z lekárskeho hľadiska nemal žiadnu šancu na prežitie. Bolo mi ťažko – som sama uprostred cudzích ľudí a manžel zomiera… Nemala som sa o koho oprieť, len o svojho drahého Pána Ježiša. On ma „nezanechal a neopustil” (por. Hebr 13, 5) – tak ako to sľúbil. Dával mi silu, posilňoval moju vieru. V tejto bezvýchodiskovej situácii som si kľakla a 5 hodín som volala k Bohu z hĺbky svojho srdca s pozdvihnutými rukami a prosila o záchranu manžela. Pán bol moja jediná nádej. Potom mi zatelefonovali moji známi, že pôjdu k rodičom, aby ich odviezli na sv. spoveď. Rodičia manžela si bez slova sadli do auta…
Boh prijal moje aj ich pokánie, pretože už v stredu na obed lekári povedali, že manžel je mimo nebezpečenstva smrti. Vo štvrtok si sadol, v piatok už chodil a o týždeň sme prileteli lietadlom domov na Ukrajinu. Moja chvála patrí môjmu Pánovi a Spasiteľovi. Chcela by som kričať do celého sveta:„Ľudia, robte pokánie a milosrdný Pán zasiahne do vašich problémov!!!”
Lesja, Ukrajina
