HLÁSAŤ SLOVO VHOD I NEVHOD…

Keď som sa presťahoval s rodinou do iného mesta, známy mi poradil, že ak chceme mať dobrých susedov, musíme sa za nich modliť. Tak sme sa doma každý deň za nich modlili. A naozaj – aj napriek rôznym nepríjemným situáciám, vzťahy so susedmi zostali dobré.

Prešli asi dva roky. Raz sa mi pokazila vŕtačka, preto som poprosil suseda, ktorý sa v takých veciach vyznal, či by mi ju neopravil. Keď mi ju opravenú vracal, zašla reč na Božie veci. Odkedy som ho poznal, vyhlasoval o sebe, že je ateista (hoci jeho rodičia boli veriaci). Sused začal hovoriť o živote, že už nemá toľko sily ako predtým (mal už vyše 70 rokov) a že je z toho nespokojný. Chvíľu rozvíjal svoje úvahy a potom povedal, že život je na to, aby si človek užil a že on si za mladi užíval…

NEVYSPORIADANÉ DEDIČSTVO

Moja mama a jej sestra /moja krstná mama/ žili po susedstve na dedine viac ako 15 rokov. Veľmi dobre spolunažívali a navzájom si pomáhali.Krstná mama sa po smrti svojho manžela /ateistu/ vrátila späť k Bohu. Jedného dňa však, ako blesk z jasného neba, prišiel „úder“. Krstná mama nás obvinila, že sme zlodeji, a že ju chceme zámerne obrať o rodičovský dom. Najviac bola proti mne a mojej manželke. Vnímal som, že v tom má prsty ten zlý, nakoľko sme jej práve my dvaja veľa svedčili o Bohu, nosili sme jej kresťanské knihy a povzbudzovali ju do modlitby.

Začali sme hľadať príčinu obvinenia. Zistili sme, že niekedy pred tridsiatimi rokmi starý otec nedotiahol dedičské konanie a rodičovský dom bol na katastry zapísaný len na meno mojej mamy. Ale nebolo to zámerne tak. Starý otec bol ležiaci, mama sa o neho starala v rodičovskom dome a ani ich nenapadlo riešiť túto vec.

SKÚŠKA JE TIEŽ MOŽNOSŤOU SVEDČIŤ

Po troch semestroch ma čakala skúška z dejín filozofie a vyučujúci nás viackrát upozornil, že on len tak ľahko skúšku nedá. Pretože času na prípravu som mala málo, rozhodla som sa naučiť len kresťanských filozofov, a to aj preto, že názory mnohých iných filozofov boli často podivné a nezdravé. Myslím si, že filozofia by mala človeka budovať a nemala by byť odtrhnutá od reálneho života.

Tesne pred skúškou som sa modlila: „Pane, Tebe nie je nič nemožné. Prosím, daj, aby som si vytiahla renesančnú filozofiu. Sú tam veci, ktoré sú mi blízke a chcem ich využiť a svedčiť skúšajúcemu o svojej viere v Teba.“ Keď som si však o pár minút mala vytiahnuť otázku a uvidel som 40 rovnakých papierikov, na chvíľu som zapochybovala, ale hneď som sa vzchopila, vzbudila si nanovo vieru v Božiu všemohúcnosť a vytiahla som jeden z nich. Bola to…renesančná filozofia. Tak mi Boh daroval možnosť vydať skúšajúcemu osobné svedectvo. Zo 60 študentov sme si v ten deň odniesli známku v indexe iba piati. Chvála Pánovi!

V MODLITBE BUĎTE VYTRVALÍ

Môj malý synček mal problémy s uškami. Nepočul dobre a preto musel podstúpiť operáciu. Jedno uško sa vyliečilo a zahojilo, no s druhým bol problém. Nasledovala 2. Operácia, ale ani po nej sa to nezlepšilo. Boli sme s toho nešťastní, pretože synčekovi hrozila 3. operácia. Od 1. zákroku uplynulo už 2,5 roka a my sme sa za to neustále modlili. Neraz prichádzali pochybnosti, i syn sa neustále vypytoval, prečo mu Pán Ježiš uško ešte neuzdravil.

Nedávno nás poprosil, aby sme zaňho povedali prosbu nahlas počas sv. omše, keď náš kňaz dá priestor nám veriacim,aby sme vyslovili svoje prosby sami. Urobili sme to počas dvoch sv.omší a na kontrole u lekára, ktorá nasledovala potom, už bolo uško v poriadku. Pán vypočul naše prosby. Sv. Písmo hovorí: „V modlitbe buďte vytrvalí.“ (Rim 12, 12) Keď sa ohliadnem späť, ten čas, ktorý je za nami, a ktorý sme tak ťažko prežívali, bol vlastne veľmi vzácny. Tento kríž, táto bolesť, ktorú sme prežívali ako rodina spolu, nás tiahol k Pánovi Ježišovi, k modlitbe a k Božiemu slovu. Ktovie, či by sme sa bez toho nestratili vo víre tohto sveta.

Ďakujeme Ti Pane Ježišu!

VYPROSENÁ ĎALŠIA ŠANCA

Môjho švagra zrazilo auto. Jeho stav bol vážny, lebo mal rozsiahle krvácanie do mozgu. Lekári nedávali veľa nádeje. Zavolala mi sestra a s plačom prosila, aby sme sa zaňho modlili aj v našom spoločenstve. Najviac som sa obávala o jeho dušu, pretože nežil dobre. To ma viedlo k intenzívnej modlitbe. So sestrami v spoločenstve sme na modlitbách bojovali hlavne za spásu jeho duše a s dôverou ho vložili do Božích rúk. Prosili sme: „Pane, osláv sa na ňom a uzdrav ho tak, ako to chceš Ty.“

Po modlitbe som mala v srdci pokoj a vnímala som, že Boh nás vypočul. O niekoľko dní mi sestra volala, že stav jej muža sa zlepšuje, že sa už prebral z bezvedomia. A aj lekári krútili hlavou nad tým, že švagra už nemusia operovať, lebo zrazenina sa začala strácať, akoby sa vstrebávala.

BOHU NIE JE NIČ NEMOŽNÉ

Môj syn spolu s niekoľkými mužmi z našej dediny šli na plánovanú manifestácie za ochranu rodiny. Cestou naspäť sa im hneď za Trnavou pokazilo auto. Viezlo ich, ale rýchlosť nesmela klesnúť pod 50 km/hod. Auto nesmelo zastaviť vôbec nikde – ani na semafore ani na pumpe, inak by sa viac nerozbehlo. Takúto rýchlosť sa im darilo dodržiavať na diaľnici, ale obávali sa, či to bude možné aj v mestách a dedinách. Všetci sa modlili a prosili Pána Ježiša, aby sa dostali aspoň do mesta, ktoré je najbližšie k ich domovu. Neskoro večer som sa už aj ja doma začala znepokojovať, kde sú tak dlho. Vtedy mi zavolala jedna sestra z nášho spoločenstva a povedala, čo sa stalo. V aute bol aj jej vnuk a ráno ho čakala v škole dôležitá skúška. Začali sme sa modliť aj my doma a ja som prosila o pomoc anjelov strážcov, aby bola na ceste všade na semafore „zelená“.

ŠLO O VIAC AKO LEN O ŠLABIKÁR

Pracujem ako učiteľka na 1. stupni ZŠ. Kolegyňa učí tento rok prvákov. Existujú rôzne koncepcie, ako deti naučiť čítať a k tomu sú príslušné šlabikáre. Závisí to od školy, ktoré kúpi a učiteľom nezostáva nič iné, ako podľa nich učiť. Kolegyni tento rok pripadol šlabikár s podivnou postavičkou „mimozemšťana Kuka“, ktorý bol na každej strane učebnice. Ak neboli v centre pozornosti jeho potreby (napr. „obleč Kuka“, „pomôž Kukovi“…) tak aspoň pózoval pri písmenku, ktoré sa deti mali naučiť. A prvé slovo, ktoré sa prváčikovia mali naučiť písať nebolo „mama“ ale „Kuko“. V detstve sa formujú v človeku hodnoty často na celý život. Prečo by sa dieťa malo zaoberať nejakým mimozemšťanom, ktorý neexistuje, a tým vlastne aj témou, ktorá zvlášť v dnešnej dobe uvádza človeka do oblasti New Age a okultizmu?! Naopak, v dieťati treba vypestovať zdravé vzťahy k rodičom, súrodencom… ľuďom vôbec a pod. a  preto koncepcia učebníc zvlášť na 1. stupni ZŠ by tomu mala pomáhať.

NAJKRAJŠÍ DARČEK

V posledných rokoch som prežívala Vianoce stále horšie a horšie. Deti odrástli a tieto sviatky sa zmenili na sviatky o tom, či bude dosť jedla, koláčov, či bude dosť darčekov, či bude všetko upratané a pod. Obzvlášť Štedrý deň bol pre mňa vždy dňom stresu a napätia. Z roka na rok to bolo horšie, až som si vlani pred sviatkami uvedomila, že ďalšie takéto Vianoce nechcem. Ale ako na to? A vtom som si uvedomila, že ja som sa vlastne za to nikdy nemodlila. Že ja sama môžem za to, ako tie sviatky vyzerajú. Padla som na kolená a povedala som Pánovi Ježišovi, nech sú tieto vianočné sviatky o Ňom a nie o nás. Nech sú iné ako všetky tie predchádzajúce. Dala som Mu do rúk všetko, čo s Vianocami súvisí a tiež som Ho odprosila, že sme už mnoho rokov v našej – kresťanskej – rodine o Neho nestáli, že sme zabudli na podstatu Vianoc....

PREKVAPENIE NA ŠTEDRÝ DEŇ

Tesne pred Vianocami sme sa museli presťahovať do zahraničia. Dedinka, v ktorej bol náš nový domov bola chudobná. A náš dom bol nedokončený – elektrika a kúrenie fungovali len v dvoch miestnostiach. Po živote na Slovensku to bol pre nás skutočný Betlehem. Naše prvé Vianoce boli skromné – stromček sme nemali, pretože do mesta to bolo ďaleko a okolo rástli len listnaté stromy. Mali sme so sebou len tie najnutnejšie veci.

Modlila som sa, aby deti neboli sklamané a aby im Pán Ježiš sám urobil radosť.

SKUTOČNÉ VIANOCE

Raz som cestovala autobusom, ktorý bol plný ľudí, takže som musela celú cestu stáť natlačená medzi ostatnými. V jednej ruke som držala ťažké tašky a druhou sa snažila pridržiavať operadla, aby som nespadla.  Bol práve čas predvianočných nákupov. V autobuse bolo horúco, vzduch bol vydýchaný. Navyše cesta bola tak zničená, že šofér musel ísť veľmi opatrne. Ľudia okolo mňa nadávali. Aj ja som začala v duchu šomrať. Ale potom – po chvíli som si uvedomila, že tou svojou nespokojnosťou vlastne reptám voči Bohu. Začala som Pána Ježiša v myšlienkach odprosovať za svoje hriechy (ktoré som si práve uvedomila) i za to, že ani taký malý kríž – akým je toto nepohodlné cestovanie neberiem s vierou.

KTO NIKDY NESKLAME?

V našom meste máme kaplnku, kde sa raz za týždeň stretávame na spoločných modlitbách.

Raz – bolo to krátko pred Vianocami, keď som cestovala mestskou dopravou na toto stretnutie nášho spoločenstva, si ku mne prisadol mladý muž, ktorý neustále nadával. Nevedela som, či na to mám reagovať, preto som začala vzývať meno „Ježiš“ – naprv potichu a potom aj nahlas. Vnímala som, že mám toho mladého muža poprosiť, aby prestal nadávať, pretože tým zvoláva démonov a že koho voláme, ten potom prichádza.

„JEŽIŠKO, PRÍĎ!“

Na Štedrý deň som bola doma len so svojimi dvoma dcérami. Keď sme pripravovali v kuchyni štedrú večeru, nastalo medzi nimi napätie. Z úplne malej veci vznikla veľká hádka. Snažila som sa ich po dobrom zmieriť. Utíchlo to, ale vnímala som, že je ešte potrebné sa spoločne pomodliť, aby sme tento večer mohli úprimne osláviť Narodenie nášho Spasiteľa a Pána.

Najprv som sa za dcéry pomodlila sama. Po krátkej modlitbe som pokračovala v práci. O chvíľu za mnou prišla staršia dcéra s prosbou, či by sme sa nemohli spolu pomodliť, že je jej ťažko z toho, čo sa stalo. Využila som to a zavolala som aj druhú dcéru. Spolu sme Pána Ježiša nahlas odprosili za svoju pýchu, tvrdohlavosť a presadzovanie svojej vôle.

„MÔJ BOŽE, TY SI SO MNOU!“

Pred Vianocami som sa zúčastnila modlitbového stretnutia. Bola som však trochu nachladnutá, bolela ma hlava a fyzicky som sa necítila veľmi dobre, takže sa mi zdalo, že moje modlitby nemajú veľkú cenu.

Ale ovocie modlitieb som mohla oceniť celý nasledujúci týždeň. Pán mi dal milosť, že uprostred všedných starostí a pri každej práci mi v srdci stále zneli slová z modlitby, ktorú sme sa spoločne modlili na stretnutí: „Emanuel – môj Bože, Ty si so mnou!“

SILA SPOLOČNEJ MODLITBY

Nedávno som v obchode stretla bývalú kolegyňu, ktorú som nevidela najmenej 15 rokov. Opierala sa o nákupný košík a bolo na nej vidno, že ju niečo veľmi trápi. Oči mala opuchnuté a celé červené. Najskôr som si myslela, že je chorá, ale po chvíľke rozhovoru som sa dozvedela príčinu.

Povedala mi, že jej 48 ročný syn, otec dvoch detí, leží v nemocnici a je už 10 dní v kóme. Lekári mu nevedia stanoviť diagnózu, hoci to konzultovali s odborníkmi z iných nemocníc.

SILA MODLITBY

Naša mladšia dcérka mala desať dní teploty. Počas týchto dní jej pani doktorka urobila dvakrát odbery krvi kvôli vyšetreniu príčiny teplôt. Na desiaty deň jej bola predpísaná antibiotická liečba z dôvodu pretrvávajúcich teplôt. Prosila som pani doktorku, aby ju nechala bez antibiotík ešte 24 hodín. V ten deň sme slávili sviatok Božieho Tela. Vnímala som silu tohto sviatku v našom živote i to, že Pán chce konať, chce, aby sme Mu odovzdali s vierou i tento kríž. Mali sme sv. omšu, ktorej hlavný úmysel bol za uzdravenie Lauriky a po svätej omši sme sa za to modlili bojovku. Približne pol hodiny po modlitbe teploty ustúpili a dcérka nemala žiadne iné zdravotné ťažkosti. Laurika bola Pánom Ježišom úplne uzdravená. On živý Boh, nám opäť dal poznať silu modlitby.

DOSTALA SOM ČAS NA POKÁNIE

Po autohavárii ma odviezli do nemocnice. Stratila som veľa krvi a bola v bezvedomí.

Keď som sa prebrala, prvé, čo mi prišlo na um, bolo: „Dnes som mohla byť na večnosti. S čím by som predstúpila pred Ježiša?“ Musela som si priznať, že s prázdnymi rukami a s hriechmi v srdci. Toto vedomie ma viedlo k pokániu.

Potom mi začali telefonovať príbuzní a rôzni známi – veriaci i neveriaci. Každému som povedala to, čo som si uvedomila sama na sebe: „Ak by si ty teraz zomrel, s čím by si predstúpil pred Ježiša? Si na to pripravený?“ A všetci museli počúvať, pretože … s chorým človekom sa predsa nebudú hádať…

KROKY VIERY

S najmladšou dcérkou som bola hospitalizovaná kvôli vyšetreniu príčiny leukocytózy, ktorá bola zistená po zvýšených teplotách. Na tretí deň hospitalizácie dcérka ochorela, dostala opäť teploty sprevádzané gastroenteritídou, pravdepodobne následkom ktorej dostala sepsu, ľudovo povedané otravu krvi. Olivuška bola v ohrození života.

Bola to pre nás veľká skúška. Vedeli sme, že v tejto skúške nie sme sami, že je s nami Všemohúci Boh. Prosili sme duchovných otcov, rehoľné sestry i naše spoločenstvá o úpenlivé modlitby za uzdravenie nášho dieťatka. Skrze rehoľné sestry nám Pán Ježiš povedal, aké kroky viery sú potrebné: my rodičia sme si mali urobiť generálnu sv. spoveď, mali sme za dcérku obetovať pôst a hlavný úmysel modlitbového zápasu v ten mesiac mal byť za jej uzdravenie. Náš duchovný otec nás povzbudil, aby sme zasvätili našu Olivušku Pánu Ježišovi. Tieto kroky, ktoré nám ukázal Boh, sme s vierou urobili.

TY SI MOJA MAMA!

Žila som v duchu tohto sveta, hoci som sa pokladala za kresťanku. Ráno a večer som sa pomodlila „Otče náš“ a „Zdravas“ a v nedeľu som si „odfajfkla“, že som bola na sv. omši. Myslela som si, že svätý život je len pre kňazov, rehoľníkov a ja sa už nejak do toho neba dostanem.

Ale Boh, ktorý nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil (por. Ez 33, 11) ma nenechal bežať širokou cestou do záhuby a preto prišlo utrpenie. Moje problémy so štítnou žľazou prerástli do rakovinového nádoru. Boli to vlastne 3 nádory. Operáciu som odkladala, pretože nám stále chýbali peniaze.

NAJSILNEJŠIA MODLITBA

Bývame so sestrou v podnájme. Náš sused, o ktorom sme si mysleli, že je len pokrstený ale nepraktizujúci kresťan, nás raz prekvapil. Jedného dňa sa nás totiž spýtal, ktorá modlitba je najsilnejšia. Moja sestra mu pohotovo odpovedala, že najsilnejšia modlitba je taká, keď človek hovorí s Bohom svojimi vlastnými slovami. Sused poďakoval za radu a povedal, že to skúsi, pretože je už celý bezradný z problémov v práci.

SPOLOČNÁ MODLITBA

Niekoľko rokov sme našu známu nemohli presvedčiť, aby nepoužívala výrobky istej firmy, pretože pozadie tej firmy je podozrivé. Potom sa niekoľko ľudí za ňu pomodlilo „modlitbu v naliehavej potrebe“. V posledný deň nám dal Pán Ježiš svetlo, čo máme urobiť a čo povedať našej známej.

Nabyl jsem přesvědčení, že pokud se chci skutečně modlit v Duchu a pravdě, musím se takové modlitbě učit od těch, kteří mají dlouhá léta zkušenost s pravdivou vnitřní modlitbou. Velmi mi v tomto ohledu pomáhají modlitební modely, které zcela prostince vtělují Boží přítomnost a zprostředkovávají dynamis Božího slova. Skrze svaté Boží jméno Jehošua jsem si začal uvědomovat, přítomnost Otce, Syna a Ducha svatého ve své duši. Když je začnu vzývat, při slabice „Je“ se vědomě otevírám na realitu přítomnosti Božího majestátu, bez kterého bych vůbec neexistoval a přitom vím, že Bůh je můj Otec, který mi dal z lásky Syna.  Říkám „ho“ a uvědomuji si, že teď Syn – Spasitel, který má moc mě Otci vrátit, je ve mně a proniká mě Duchem.