HLÁSAŤ SLOVO VHOD I NEVHOD…
Keď som sa presťahoval s rodinou do iného mesta, známy mi poradil, že ak chceme mať dobrých susedov, musíme sa za nich modliť. Tak sme sa doma každý deň za nich modlili. A naozaj – aj napriek rôznym nepríjemným situáciám, vzťahy so susedmi zostali dobré.
Prešli asi dva roky. Raz sa mi pokazila vŕtačka, preto som poprosil suseda, ktorý sa v takých veciach vyznal, či by mi ju neopravil. Keď mi ju opravenú vracal, zašla reč na Božie veci. Odkedy som ho poznal, vyhlasoval o sebe, že je ateista (hoci jeho rodičia boli veriaci). Sused začal hovoriť o živote, že už nemá toľko sily ako predtým (mal už vyše 70 rokov) a že je z toho nespokojný. Chvíľu rozvíjal svoje úvahy a potom povedal, že život je na to, aby si človek užil a že on si za mladi užíval…
Nebolo to prvý raz, že sa tým chválil. Ale ja som na to tentoraz zareagoval: „Za také veci by sa mal človek hanbiť a odprosovať za to Pána Ježiša, ak nechce prísť do pekla.“
„Tam bude aspoň veľa pekných žien.“ – namietol ľahkovážne sused.
„Nie, Božie slovo hovorí, že tam bude plač a škrípanie zubami.“ – odpovedal som.
Susedovi sa taká odpoveď nepáčila. Nechcel si pripustiť pravdu, preto radšej povedal : „Po smrti nič nie je.“ A potom dokonca zacitoval Písmo: „Prach si a na prach sa obrátiš“.
„Ale máte nesmrteľnú dušu. Po smrti je Boží súd a potom je nebo alebo peklo.“
„Nie, smrťou sa všetko končí!“ – odsekol, aby ukončil pre neho nepríjemnú tému.
Tak som sa ho ešte spýtal: „A čo budete robiť, keď zomriete a zistíte, že ste sa celý život mýlili – a už bude neskoro…?“
Na to sa iba poškrabal po hlave a nevedel, čo na to povedať.
Potom sa vynašiel a povedal: „Vy to hovoríte, lebo ste tak vychovaný.“
„Nie, nebol som tak vychovaný. Moji rodičia boli neveriaci.“
To ho zaskočilo. Chvíľu bol ticho, zase nevedel, čo povedať a potom sa ma spýtal: „A kde ste k „tomu“ prišli?“
A tak som mu krátko svedčil o tom, ako som našiel svojho Spasiteľa.
Náš rozhovor trval asi pol hodiny. Rozišli sme sa v dobrom. Bolo to prvý raz, kedy sme o týchto veciach pohovorili a hoci vyjadroval svoje staré názory, predsa sa už tak nevzpieral ako predtým. Vtedy som netušil, že o 2 mesiace bude na večnosti…
Onedlho sa mi tá vŕtačka pokazila znovu, tak som musel znovu zájsť za susedom. Pozrel sa na to, dokúpil súčiastky a opravil ju. Priniesol mi ju domov a starostlivo vysvetľoval, čo vymenil. Bol celkom iný, ako som ho poznal predtým. Vyrovnal som sa s ním za súčiastky a potom som sa ho ešte spýtal, čo som dlžný za robotu. A na to mi už iba hanblivo povedal: „Pomodlite sa za mňa…“
O necelé dva týždne v noci zomrel. Tak ma to zasiahlo, keď som si uvedomil, že už je na večnosti a vidí celý svoj život od začiatku do konca a vidí aj tie chvíle, keď Boh pokorne znova a znova klopal na jeho srdce… A možno posledný raz klopal na jeho srdce vtedy, keď som s ním hovoril predposledný raz. Vtedy som mu výrazne povedal, čo je potrebné, aby bol spasený – povedal som mu, že musí vyznať Pána Ježiša svojím Bohom a Spasiteľom a dať Mu svoje hriechy.
Neviem, kde je teraz jeho duša. Ale keď sme nad tým doma uvažovali, myslíme si, že asi o tých veciach musel rozmýšľať, keď povedal: „Pomodlite sa za mňa“. Kiež by bol spasený.
Keď sa tak obzerám okolo seba a vidím, ako ľahkomyseľne žijú ľudia – často na pokraji večného zatratenia, začínam chápať naliehavosť, s akou svätý apoštol Pavol napísal Timotejovi: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod…“ (2Tim 4,2) Povedal som si, že ak to bude možné, chcem každému povedať o Pánovi Ježišovi a šanci na záchranu pred záhubou, ktorá hrozí každému z nás.
brat z MZ
