NEVYSPORIADANÉ DEDIČSTVO
Moja mama a jej sestra /moja krstná mama/ žili po susedstve na dedine viac ako 15 rokov. Veľmi dobre spolunažívali a navzájom si pomáhali.Krstná mama sa po smrti svojho manžela /ateistu/ vrátila späť k Bohu. Jedného dňa však, ako blesk z jasného neba, prišiel „úder“. Krstná mama nás obvinila, že sme zlodeji, a že ju chceme zámerne obrať o rodičovský dom. Najviac bola proti mne a mojej manželke. Vnímal som, že v tom má prsty ten zlý, nakoľko sme jej práve my dvaja veľa svedčili o Bohu, nosili sme jej kresťanské knihy a povzbudzovali ju do modlitby.
Začali sme hľadať príčinu obvinenia. Zistili sme, že niekedy pred tridsiatimi rokmi starý otec nedotiahol dedičské konanie a rodičovský dom bol na katastry zapísaný len na meno mojej mamy. Ale nebolo to zámerne tak. Starý otec bol ležiaci, mama sa o neho starala v rodičovskom dome a ani ich nenapadlo riešiť túto vec. Ale to, že sa to nedotiahlo, bola chyba. Hneď som zobral všetky doklady, poradil sa s notárkou a všetky veci som dal do poriadku. V priebehu niekoľkých dní som urobil zmeny na katastrálnom úrade. Vec sa dala do poriadku, žiaľ vzájomné zranenia medzi sestrami zostali.
Moju mamu sme neustále povzbudzovali k úplnému odpusteniu. Postupne, pomaly sa jej to aj darilo, ale ich vzťahy so sestrou sa už nepodarilo dať do pôvodného stavu. Boží nepriateľ urobil svoju prácu.
Jedného dňa krstná mama doma niečo varila. Ako odstupovala od sporáka, noha sa jej zamotala do koberca a ona spadla. Spadla tak nešťastne, že si dolámala panvu. V bolestiach sa priplazila k telefónu a volala moju mamu. Ihneď k nej aj s otcom pribehli, zavolali záchranku a pomáhali jej, ako mohli. Krstná mama bola 12 dní v nemocnici v ukrutných bolestiach, na ktoré jej niekedy ani morfium nezaberalo. Žiadna modlitba nie je márna. Boh pôsobil v jej srdci a v týchto najťažších chvíľach urobil viac, ako sme očakávali. Zavolali sme jej kňaza, lebo nikto z jej rodiny na to nemyslel. Vyspovedala sa.
A na dvanásty deň, večer, keď sme boli s manželkou v nemocnici pri jej lôžku, všetci jej príbuzní už boli preč. Vtedy sme ešte netušili, že sú to posledné hodiny života krstnej mamy a že my sme poslední, s kým hovorí. Držala nás za ruky (hoci predtým bola tak veľmi práve proti nám) a prosila, aby sme sa spoločne modlili. Boli to vzácne chvíle. Cítili sme, že je tam s nami Pán Ježiš. Potom sa nás v obavách opýtala, čo bude s ňou, keď zomrie. Povedal som jej: „ Krstná mama, ani oko nevidelo a ani ucho nepočulo , čo má Boh pripravené pre teba!“ Jej tvár sa napriek veľkým bolestiam rozžiarila. Po našom odchode o niekoľko hodín, krstná mama zomrela s menom Ježiš na perách. Chvála Ti Pane!
Daniel
