DOSTALA SOM ČAS NA POKÁNIE
Po autohavárii ma odviezli do nemocnice. Stratila som veľa krvi a bola v bezvedomí.
Keď som sa prebrala, prvé, čo mi prišlo na um, bolo: „Dnes som mohla byť na večnosti. S čím by som predstúpila pred Ježiša?“ Musela som si priznať, že s prázdnymi rukami a s hriechmi v srdci. Toto vedomie ma viedlo k pokániu.
Potom mi začali telefonovať príbuzní a rôzni známi – veriaci i neveriaci. Každému som povedala to, čo som si uvedomila sama na sebe: „Ak by si ty teraz zomrel, s čím by si predstúpil pred Ježiša? Si na to pripravený?“ A všetci museli počúvať, pretože … s chorým človekom sa predsa nebudú hádať…
To, čo nebolo možné v predchádzajúcich rokoch – svedčiť o Pánovi Ježišovi v našej rodine a medzi známymi – sa stalo možným v tejto situácii. Verím, že to bol prvý krok. Boh prisľúbil slovami sv. Pavla: „Ver v Pána Ježiša a spasíš sa ty i tvoj dom“ (Sk 16, 31) a na inom mieste v Biblii sa píše: „Viera je zo zvestovania…“ (Rim 10, 17)
Ďakujem Bohu, že som o Ňom mohla svedčiť príbuzným a známym. Teraz sa modlím, aby Boh dal vzrast slovu, ktoré bolo zasiate do ich sŕdc.
A ďakujem Bohu predovšetkým za to, že mi nechal ešte čas na pokánie.
Andrea
