SKUTOČNÉ VIANOCE
Raz som cestovala autobusom, ktorý bol plný ľudí, takže som musela celú cestu stáť natlačená medzi ostatnými. V jednej ruke som držala ťažké tašky a druhou sa snažila pridržiavať operadla, aby som nespadla. Bol práve čas predvianočných nákupov. V autobuse bolo horúco, vzduch bol vydýchaný. Navyše cesta bola tak zničená, že šofér musel ísť veľmi opatrne. Ľudia okolo mňa nadávali. Aj ja som začala v duchu šomrať. Ale potom – po chvíli som si uvedomila, že tou svojou nespokojnosťou vlastne reptám voči Bohu. Začala som Pána Ježiša v myšlienkach odprosovať za svoje hriechy (ktoré som si práve uvedomila) i za to, že ani taký malý kríž – akým je toto nepohodlné cestovanie neberiem s vierou.
A potom som začala za túto situáciu ďakovať. Veď predsa v Písme svätom je napísané, že máme ďakovať za všetko – ak teda za všetko, tak to znamená, že za príjemné ale i nepríjemné (por. 1 Sol 5, 18). Snažila som sa ďakovať za to, že sa vôbec veziem, že nemrznem, za prítomných ľúdí – že ich Boh miluje a Pán Ježiš prišiel na svet kvôli mne aj kvôli nim.. A potom som začala uvažovať, aké to bolo, keď Panna Mária cestovala na oslíku do Betlehema. Nemala žiadne pohodlie a navyše, keď tam prišli uzimení, vyčerpaní, nikto ich nechcel prijať. Chodili so sv. Jozefom od domu k domu a všade len samé odmietnutia. A Panna Mária nosila pod srdcom Božieho Syna… Pre Božieho Syna sa nenašlo miesto pod strechou. Narodil sa v zime, v chudobnom chlieve, na sene. Keď som si to všetko uvedomila, práve sme došli na zastávku, kde som mala vystupovať, a moju dušu prenikla bolesť a ľútosť nad mojím egoizmom a úbohým vzťahom k Pánovi Ježišovi. Šomranie zmizlo a moje srdce naplnila veľká vďačnosť voči Bohu, ktorý sa pre mňa tak ponížil. Môj postoj voči nepohodliu a ľuďom sa zmenil. V mojom srdci nastali skutočné Vianoce.
Ruslana
