STRATA = ZISK

V Písme je napísané Mt 10, 39 : „…kto stratí svoju dušu pre Mňa, ten ju nájde“. Náš duchovný otec nám raz na kázni povedal, že „stratiť dušu“ – to znamená vzdať sa svojich nárokov, prianí…ale je tam dôležitá podmienka: PRE KRISTA (!)

Vysvetlil nám to takto: Keď človek stratí nejakú materiálnu vec, je z toho nespokojný, ale „strácať pre Krista“ je niečo celkom iné. Napĺňa to pokojom a radosťou a sú to poklady, ktoré si človek ukladá v nebi.

Čo to znamená napríklad pre mňa v každodennom živote?

RIEŠENÍM JE POKÁNIE

Jedno poobedie sme šli s manželom a deťmi do prírody opekať špekačky. Deti sa najedli a šli sa hrať. Naraz začala dcérka veľmi plakať. Bežala som za ňou a syn zatiaľ prišiel k manželovi. Kým som malú upokojovala, manžel hrešil syna, že ju udrel naschvál a dal mu za to riadne zaucho. Keď sa malá upokojila, volala syna ďalej sa hrať, ale on nechcel. Manžel ho ďalej hrešil. Nevydržala som a začala som ho brániť, že to určite neurobil naschvál, a že sa to pri hre stáva…atď. Vznikla medzi nami hádka. Tak sme sa zbalili a šli domov. Manžel bol tak nahnevaný, že som sa pred deťmi postavila proti nemu a zhodila jeho autoritu, že sa prezliekol a odišiel preč.

BOH MU DAL ODVAHU

V tejto dobe, keď je rodina ako Božia ustanovizeň ohrozená a zo západu prichádza nové chápanie „rodiny“, moji známi organizovali pokojnú manifestáciu za jej ochranu.

Rozhodla som sa jej zúčastniť. Viackrát som prosila manžela, aby prišiel, ale odmietol. Najväčšou prekážkou pre neho bolo to, že ho uvidia známi, niekto z rodiny alebo kolegovia z práce. Modlila som sa a prosila za neho Pána Ježiša.

PRAVDIVÉ POKÁNIE VYŽENIE AJ DUCHA STRAŠNEJ NENÁVISTI

Môj manžel, moja mama i starší syn sa obrátili a prijali Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa a Pána, pretože predtým boli len formálnymi kresťanmi. Len mladší syn v našej rodine nezdieľal s nami naše šťastie, ktoré sme našli v Bohu. Bol celkom pod vplyvom ducha sveta a televízora. Jedného večera mi zavolal. Netrvalo dlho a dostali sme sa k téme, v ktorej sa, žiaľ, otvoril klamu a nebol schopný počuť pravdu. Plný nenávisti začal kričať .Nedalo sa mu nič povedať, ja som to nevydržala a preto som už ďalej nepočúvala a zložila telefón.

V srdci som mala nesmiernu bolesť nad svojim synom. Uvedomila som si realitu, že ak by v takejto strašnej nenávisti zomrel, bude naveky zatratený. Nemohla som na nič iné myslieť, nič robiť. Tá bolesť ma zrazila na kolená. Tu už nepomôže nič, len sa kajať. Veľmi intenzívne mi prichádzalo na myseľ jediné slovo: „Hlboké pokánie!!“ – len to dokáže vyhnať ducha strašnej nenávisti.

KTO CTÍ BOHA, TOMU BOH POMÔŽE

Môj manžel mal problémy v práci. Bolo to kvôli tomu, že sa drží Božích prikázaní, a že je zásadový. Došlo to až tak ďaleko, že tí, ktorým prekážal, pripravovali jeho odvolanie z  funkcie. Do  termínu  kedy sa o tom malo rozhodnúť, zostával asi mesiac. Každý deň sme s manželom za  to  modlili a  prosili sme,  aby  sa na mocný  príhovor  našej  Nebeskej Mamičky nestala naša vôľa, ale Božia.

PANNA MÁRIA POMOHLA NÁMORNÍKOVI

Jeden známy ma v nedeľu poprosil o modlitbu. Povolaním bol námorník, ale už asi rok ho nevolali do práce. Príčinou bola jeho viera v Ježiša Krista. Jeho nadriadeným sa nepáčilo, že sa s ňou delil so svojimi spolupracovníkmi. Jeho manželka bola v tom čase tiež nezamestnaná. Keďže na Ukrajine neexistuje sociálna podpora, žili veľmi skromne.

Povedal mi: „Neviem, čo mám robiť: či ešte čakať, že ma zavolajú na more, alebo dať výpoveď a hľadať si novú prácu.“ Sľúbil som mu, že sa za neho budem modliť, ale nech aj sám prosí, aby mu Boh dal svetlo, čo ďalej. Obetoval teda na ten úmysel májové pobožnosti (bol práve mesiac máj) a úprimne sa modlil.

„PANE, K MOJIM ÚSTAM POSTAV STRÁŽ“

Keď som v sobotu opravoval auto v garáži, prišla za mnou manželka a vyjadrila svoju nespokojnosť. Mal som „sto chutí“ jej niečo na to odpovedať, ale v tej chvíli som si spomenul, že poslednom čase som to tak viackrát urobil a dopadlo to zle.

Veľmi som chcel, aby to tak nebolo znovu. V duchu som sa obrátil na Pána Ježiša a krátkym pohľadom viery Ho poprosil o pomoc, pretože som vnímal, že prichádzam k hranici, kde sa už neviem zdržať a poviem manželke nejakú nepríjemnosť. V tej chvíli mi prišiel na myseľ verš so žalmu: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“ (Ž 141)

AJ ZA OPRAVÁRA SA TREBA MODLIŤ

Na jeseň sa nám pokazil kotol. Keďže sa blížila zima a v dome už bolo chladno, robili sme si starosti s jeho opravou, pretože to nebolo prvý krát a opravy boli komplikované. Jedna známa mi poradila, že pozná veľmi dobrého opravára. Je veľmi vyhľadávaný a pracuje iba v renomovaných firmách. Treba však počítať s tým, že si dá za svoju prácu dobre zaplatiť.

Vyzeralo to, že nám nič iné neostáva, tak sme sa rozhodli, že ho teda zavoláme. Hneď na druhý deň prišiel. Pozrel sa na kotol a povedal, že tento už fungovať nebude ,že si môžeme kúpiť nový. Boli sme z toho sklamaní, pretože kúpiť si nový kotol, nie je lacná zaležitosť.

STRATENÝ MOBIL

Cestovala som na sv. omšu. V autobuse mi z vrecka vypadol mobil. Zistila som to však, až keď som vystúpila. Bola som z toho nešťastná, pretože to bol už tretí telefón, ktorý som stratila. Cestou som stretla jednu známu, ktorej som vyrozprávala, čo sa mi stalo. Tá sa ma snažila povzbudiť a povedala mi: „V Biblii je napísané, aby sme ďakovali za všetko. Začni teda ďakovať Bohu. Určite to nie je náhoda, že si ten telefón stratila. Možno tá osoba, ktorá ho našla, potrebuje tvoje modlitby…“ A tak som namiesto nariekania a šomrania začala ďakovať Bohu za to, že to síce dopustil, ale že i táto situácia je v Jeho rukách a že Mu dôverujem.

BOH MÁ MOC VYHOJIŤ KAŽDÚ RANU

Do rúk sa mi dostala modlitba, podstatou ktorej bolo prejsť si svoj život od detstva a zastaviť sa pri tých situáciach, ktoré v nás zanechali zranenie. Šlo o to odpustiť tým ľuďom, ktorí mi nejakým spôsobom v živote viac či menej ublížili a odovzdať to všetko Pánovi Ježišovi. Náš duchovný otec hovorí, že odpustiť tým, ktorý nám ublížili, nie je výsada, ale naša povinnosť. A  je to tiež podmienka toho, aby nám mohol Boh odpustiť naše previnenia, keď budeme robiť pokánie. V modlitbe Otče náš je to vyjadrené krátko, ale výstižne: „…a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom…“

IMATRIKULÁCIE

Moje dcéry začali chodiť na strednú školu a ako všetkých študentov, aj ich čakalo „slávnostné prijatie na strednú školu“ – imatrikulácie, spojené s takou zábavou, ktorej sme sa chceli radšej vyhnúť. Svoje deti sa snažíme vychovávať v bázni Božej a vedela som, že by z toho bolo viac škody ako úžitku. Dávali sme tento problém Pánovi v pevnej dôvere, že On už nájde na to nejaké riešenie.

Keď mám nejaký problém, hľadám pomoc u Pána Ježiša. Poviem Mu o tom na modlitbe a On to alebo vyrieši, alebo mi dá „svetlo“, čo je potrebné pre vyriešenie urobiť.

MODLIME SA JEDEN ZA DRUHÉHO

Na sv. omši sedel neďaleko mňa nejaký študent. Bolo na ňom vidno, že má v srdci nepokoj, a že prežíva nejaký vnútorný boj. Sama viem, aké to je, keď človeka niečo trápi (zvlášť vo svedomí). Už mnohokrát som ale zažila, že keď som v pokání prišla za Pánom Ježišom, všetka búrka v mojom srdci utíchla a prišiel pokoj, ktorý svet dať nemôže. Vnímala som, že ten študent potrebuje ísť na spoveď, tak som ja začala za neho modliť: „Pane daj mu milosť, aby Ti mohol vyznať svoju biedu!“ Aj Božie slovom ma k tomu vyzývalo: „Modlite sa jeden za druhého…“ (Jak 5, 16)

V MODLITBE BUĎTE VYTRVALÍ

Odkedy som sa pred 20 rokmi obrátil, modlil som sa za svojich neveriacich rodičov. Keď sa to dozvedel jeden zo starých kamarátov vyslovil pochybnosť: „A ty aj veríš, že sa obrátia?“ Povedal som: „Boh mi to sľúbil vo svojom Slove: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ (Sk 16, 31) Dlhé roky sa zdanlivo nič nedialo.

Dnes môžem svedčiť o Božej vernosti. Moja mama sa modlí 2 modl. stráže (jednu v noci, druhú cez deň) a povzbudzuje k modlitbe aj druhých, chodí na modlitbové stretnutia, číta sv. Písmo.

KAŽDODENNÉ STAROSTI

Šla som s mojím malým synom na kontrolu ku krčnej lekárke, pretože mal zápal stredného ucha. Obávala som sa, ako to dopadne, či sa uško hojí a tiež ako to Šimonko zvládne, pretože minule bola návšteva u lekárky spojená s bolesťou, preto tam už nechcel ísť. V čakárni sa chvíľu pohral, ale potom si sadol do kočiara a pretože ešte nevie všetko povedať, vyslovil len jedno všehovoriace slovo: „Domov.” Rozmýšľala som, čo mám robiť… Napadlo mi, pustiť mu na mobile jeho obľúbené sfilmované Evanjelium podľa Jána a to ho zaujalo. A ja som sa zatiaľ modlila, prosila som Pána Ježiša, aby nám pomohol zvládnuť kontrolu. Snažím sa prežívať každodenné starosti s Ním.

OBRÁTILA SA NA JEŽIŠA

Raz mi po večeri prišlo zle. Mávala som problémy s trávením a bola to moja chyba, že ani tentoraz som si nedala pozor. Bolo to krátko po mojom obrátení, preto som už vedela, čo mám robiť. Obrátila som sa s prosbou na Pána: „Pane Ježišu, pomôž mi, prosím, a uzdrav ma!“  Naraz som jasne vnímala Jeho prítomnosť. Bolo mi tak dobre v Jeho blízkosti.

Priala som si, aby táto chvíľa trvala čo najdlhšie. Potom som si uvedomila, že mi už nie je zle. Ale oveľa väčšiu radosť som mala z Božej blízkosti, ktorú som zakúsila.

BOŽIA STAROSTLIVOSŤ

Každý deň cestujem do práce vlakom. Jedna kolegyňa ma poprosila, aby som vzala mojej susedke, ktorá opravuje a šije tašky, prešiť jej novú kabelku. Keď bola kabelka upravená, vzala som ju v igelitke kolegyni do práce. Na stanici som stretla známu, a tak sme si spolu sadli do kupé. Igelitku s kabelkou som vyložila na poličku. Prišla naša stanica, zdvihli sme sa a vystúpili. V meste som sa zhrozila: taška ostala vo vlaku! Kolegyne mi hovorili, že to už je stratené, to sa nenájde, lebo pred nejakým časom si jedna z nich zabudla vo vlaku dáždnik a už sa nenašiel.

ČO MI POMOHLO NA MODLITBE

Keď som šla na modlitbové stretnutie, moja nevesta si robila starosti, ako to zvládnem. Túžila som byť na modlitbách s Pánom, načerpať u Neho svetlo a silu do ďalších dní a povinností, tak som šla. Neveste som povedala, že som v Božích rukách.

Pre silné bolesti všetkých kĺbov a chrbtice mi bolo ťažko vstať, kľaknúť si, pozdvihnúť ruky k modlitbe… Snažila som sa, aby to na mne nebolo vidno, aby si o mňa druhí nerobili starosti. Modlili sme sa za záchranu slovenského národa.

MODLIŤ SA V KAŽDEJ SITUÁCII

Na začiatku zimy boli obe moje vnúčatká choré. Mali vysoké teploty a museli užívať antibiotiká. Pomáhala som neveste s ich opatrovaním. Veľmi ťažko som znášala plač detí pri zábaloch , keď mali vysokú horúčku a ich plač a krik, keď museli užívať lieky.

Nedalo sa nič robiť, len im ich podávať nasilu a samozrejme aj v noci. Spávala som s vnučkou v detskej izbe. Z obáv, ako bude prebiehať užívanie liekov, som sa zobudila asi hodinu pred podávaním antibiotík. Nemohla som spať a napadlo mi modliť sa a prosiť Pána Ježiša za miernejší priebeh pri užívaní liekov.

NA PRÍHOVOR PANNY MÁRIE

V piatok večer som musela náhle a neodkladne cestovať. Pár dní predtým ma však seklo v chrbte, preto som sa obávala, ako tú cestu zvládnem. V noci pred cestou o 2:00 hod. som mala svoju modlitbovú stráž a po nej som si ešte na 2 hodiny ľahla. Mala som však také silné bolesti, že som sa nemohla normálne nadýchnuť a už vôbec nie zaspať. Preto som sa obrátila na svoju nebeskú Mamičku: „Panna Mária, prosím Ťa, pomôž mi… Ty mi môžeš pomôcť. Ty mi môžeš vyprosiť zázrak…“

BOH SA O NÁS STARÁ

Každé Vianoce k nám chodí na celý týždeň moja sestra s deťmi. Tieto Vianoce sa však stalo, že som ostala bez peňazí a čo sa týka jedla – mali sme iba zemiaky a nejaké drobnosti. Chválili sme Pána i za to. Už som chcela sestre volať, aby nechodila, ale predbehla ma a prosila o pomoc. Jej muž sa opil, vyhadzoval ich z bytu a ohrozoval na životoch. Srdce mi nedovolilo odmietnuť. Povedala som, nech teda prídu. Potom som si kľakla pod kríž a prosila o pomoc i o jedlo aj pre nich. A môj Pán Ježiš sa oslávil.

DVERE ZO SMETISKA

Môj brat raz uvidel na ulici staré dvere, ktoré niekto vyhodil. Navrhol ich priniesť domov. Krátko sme sa za to pomodlili a večer sme ich šli vziať.

Najprv som si myslel, že je to niekde blízko, ale po ceste sa ukázalo, že to miesto je vzdialené asi 2 km. Moja porušená prirodzenosť – starý človek, ako ju nazýva Písmo sväté, sa začal „búriť“ a prejavovať svoju nespokojnosť, že vracať sa s dverami bude ťažké. Utešoval som sa myšlienkou, že ich možno už niekto vzal, ale moje prianie sa nesplnilo.

Keď sme dvere pripevnili k vozíku, ukázalo sa, že vozík budeme musieť tlačiť pred sebou, čo bolo dosť nepohodlné. A to sa znovu nepáčilo môjmu „starému človeku“.