BOH MÁ MOC VYHOJIŤ KAŽDÚ RANU
Do rúk sa mi dostala modlitba, podstatou ktorej bolo prejsť si svoj život od detstva a zastaviť sa pri tých situáciach, ktoré v nás zanechali zranenie. Šlo o to odpustiť tým ľuďom, ktorí mi nejakým spôsobom v živote viac či menej ublížili a odovzdať to všetko Pánovi Ježišovi. Náš duchovný otec hovorí, že odpustiť tým, ktorý nám ublížili, nie je výsada, ale naša povinnosť. A je to tiež podmienka toho, aby nám mohol Boh odpustiť naše previnenia, keď budeme robiť pokánie. V modlitbe Otče náš je to vyjadrené krátko, ale výstižne: „…a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom…“
Prechádzala som si teda svoj život a spočiatku mi nič konkétne nenapadlo. Potom som si však uvedomila niečo ako horkosť voči rodičom – že ma nevychovávali lepšie a že ma nechávali len tak si „voľne rásť“ bez zásad, bez Boha… Bolesť z toho doslova triasla mojím vnútrom. Začala som sa preto úprimne modliť. Odpustila som rodičom, ale bolesťsom cítila aj naďalej. Začala som odprosovať Pána Ježiša za to, že som bola na rodičov nahnevaná, a aj za iné hriechy, ktorých som sa voči nim dopustila ja. A nakoniec som zo srdca povedala: „Pane Ježišu, ja Ti tú horkosť dávam.“ Po tých slovách sa tá horkosť hneď rozplynula a až fyzicky som vnímala, že odchádza z môjho srdca. V prvej chvíli som nemohla uveriť tomu, že Pán Ježiš tak rýchlo vypočul moju modlitbu. Znovu som sa v myšlienkach vrátila k tomu problému a naozaj – horkosti tam už nebolo. Božie prisľúbenie povedané skrze proroka Ozeáša sa naplnilo aj na mne: „Vyhojím ich poranenia…“ (Oz 14,5) Chvála Pánovi!
Tatiana, 35r.
