STRATENÝ MOBIL
Cestovala som na sv. omšu. V autobuse mi z vrecka vypadol mobil. Zistila som to však, až keď som vystúpila. Bola som z toho nešťastná, pretože to bol už tretí telefón, ktorý som stratila. Cestou som stretla jednu známu, ktorej som vyrozprávala, čo sa mi stalo. Tá sa ma snažila povzbudiť a povedala mi: „V Biblii je napísané, aby sme ďakovali za všetko. Začni teda ďakovať Bohu. Určite to nie je náhoda, že si ten telefón stratila. Možno tá osoba, ktorá ho našla, potrebuje tvoje modlitby…“ A tak som namiesto nariekania a šomrania začala ďakovať Bohu za to, že to síce dopustil, ale že i táto situácia je v Jeho rukách a že Mu dôverujem. Celú sv. omšu i všetky modlitby po nej som obetovala za tú osobu, ktorá môj telefón nájde. „Možno to Boh naozaj dopustil kvôli tomu, že ten človek potrebuje, aby sa za neho niekto modlil,“ – pomyslela som si. Krátko po sv. omši zazvonil mojej známej telefón. Volal šofér autobusu (z môjho telefónu) a oznámil, že môj mobil našlo na zemi nejaké dievča, že si poň môžem prísť.
Tak som sa presvedčila, že keď namiesto šomrania začnem v dôvere ďakovať Bohu, Boh do toho zasiahne. Mobil sa našiel. A to, čo Boh urobil skrze moje modlitby v srdci a v živote toho dievčaťa a šoféra (pretože som sa modlila za tých, ktorý ho nájdu), to uvidím zrejme až na večnosti.
Potom som si uvedomila, koľko je denne situácii, v ktorých by som si mohla vierou „získať poklady v nebi“ (por. Lk 12, 33), a ja ich premárnim. Som vďačná svojej známej, že mi pomohla túto nepríjemnú situáciu prežiť vo viere.
Alena
