MOŽNO POTREBUJÚ MODLITBU

Celý rok sme čakali klampiara, ktorý by nám opravil strechu. Viackrát sme kvôli tejto reklamácii volali do firmy. Šéf firmy nám vždy povedal, že na nás myslia…, dokonca sa asi 3krát cestou z práce zastavili pozrieť sa na to… ale nič viac. Sestra povedala: „Možno tí ľudia potrebujú, aby sa za nich niekto modlil, a toto je jediný spôsob, ako im to Boh sprostredkuje. Keby prišli hneď a urobili by to, určite by nás nenapadlo sa za nich modliť.“

PREČO NÁS BOH NEVYPOČUL?

Dlho bolo daždivé počasie – lialo celé dni a noci. Obávali sme sa o našich známych, ktorí opravovali dom, aby sa nepokrytá stavba dažďom nezničila. Preto sme sa na záver sv. hodinky modlievali za dobré počasie, avšak nejak sa to nemenilo. Keď zachádzame na našu mailovú adresu, tak hneď nad miestom, kde sa uvádzajú údaje, je predpoveď počasia vo forme obrázkov – v takých „okienkach“ – a na najbližšie dni tam boli nakreslené len mraky, búrky a dažde.

BOH CHRÁNI MOJE DETI

Som matkou dvoch detí. Každý deň sa modlím za ich ochranu a vyprosujem im požehnanie do každého dňa. Starší syn pracuje pri strojoch. Jedného dňa prišiel z práce a ukazuje mi ruku: „Mami, pozri sa! Čo vidíš?“ Odpovedala som: „Vidím normálnu zdravú ruku. A čo sa stalo?“ Vravel: „Dnes som bol pri jednom pokazenom stroji a obzeral som si ho. Naraz sa z neho nečakane vyliala vriaca voda a vytiekla mi rovno na celú ľavú ruku.

NAJBEZPEČNEJŠIE JE BYŤ V RUKÁCH BOŽÍCH

Pred 3 rokmi som sa dozvedela, že mám rakovinu lymfatických uzlov v II. štádiu. Medzi chrbticou a pľúcami som mala zoskupenie uzlov s priemerom 10 cm! V tom čase som už bola obrátená, preto som chorobu prijala s pokojom. Myslela som si: teraz môžem Pánovi Ježišovi vyznať svoju vieru. Najťažšie bolo niesť, že ma všetci ľutovali a stále plakali, že zomriem… Po chemoterapii a ožarovaní – ale hlavne po modlitbách, v ktorých som verila v Božiu všemohúcnosť, sa nádor zmenšil na polovicu a ja som ďakovala Bohu.

MODLITBA PRINIESLA ÚĽAVU

Naša babka má 87 rokov. Veľa sa teraz modlieva. Svoju modlitbovú stráž máva o 12:00. Problémy jej však robí vysoký tlak. Niekedy babke príde zle, šumí jej v hlave a má bolesti. Lieky na tlak nie vždy pomôžu. Raz, keď bol jej stav vážny, začali sme s ňou vzývať Ježišovo meno: „Ježišu! Ježišu! Ježišu!“ a tiež „Ježišu, milujem Ťa, svoje hriechy ľutujem!“. Babka to len šepkala.

VÝCHOVA JE DÔLEŽITÁ

Chcela by som sa podeliť s malými svedectvami o deťoch z nášho spoločenstva.

Maxim má 9 rokov a snaží sa robiť to, čo sa páči Bohu. Každý deň sa modlí s rodičmi, učí sa vyznávať svoje hriechy a úprimne ich ľutovať. Nikdy nevynechá sv. omšu, s rodičmi prichádza i na spoločné modlitby. Keď sa ukáže, že druhý urobil niečo zlé, Maximko sa hneď kontroluje, či náhodou aj on neurobil niečo podobné.

Nedávno s veľkou radosťou povedal svojim rodičom: „Ako dobre, že som sa narodil, až keď ste sa stali skutočnými kresťanmi.“Uvedomila som si,že je skutočne dôležité dobre vychovávať deti. Viera, dobrý príklad – je to, čo formuje dieťa a robí z neho skutočného kresťana a dobrého človeka. 

O 3 MINÚTY BY UŽ BOLO NESKORO

Keď bola u nás epidémia tzv. „prasacej chrípky“, zatelefonovala mi sestra z Kyjeva a povedala, že môj synovec má vysokú horúčku 40 °C. Bol to r. 2010 a všade vládla veľká panika. Veľa ľudí zomrelo.

Zavrela som obchod, kde pracujem, šla som do skladu a s veľkou vierou som sa začala modliť bojovku: „Nebeský Otče… prosím za uzdravenie synovca.“ Vedela som, že Boh ma vypočuje, veď v Písme je napísané: „Volaj ku mne a vyslyším ťa…“ (Jer 33, 3)

PREŽEHNAL SA A POĎAKOVAL

Cestovala som električkou. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Na jednej zastávke sa uvoľnilo miesto vedľa staručkého deduška. Myslela som si, že je to žobrák.

Nadviazali sme rozhovor. Deduško mi hovoril, že túži po Bohu a potom dodal: „Ale mne asi Boh neodpustí moje hriechy.“ Na to som mu odpovedala: „Božie slovo hovorí, že keď budeme úprimne robiť pokánie, Boh nám odpustí všetky hriechy a obmyje nás Krvou svojho Syna, takže budeme čistí.“

PAMÄTAŤ NA SMRŤ

Cez prázdniny som bola so sesternicou u našej babky a prababky, ktoré bývajú spolu. Jedného dňa, keď sme raňajkovali, zabehlo mi. Začala som sa dusiť. Nemohla som sa nadýchnúť, pretože kúsok chleba mi zaskočil do dýchacích ciest. Posunkami som ukazovala sesternici, aby mi pomohla a udrela ma po chrbte. Ale seternica bola útla a nemala takú silu, aby mi pomohla. Aby som nevystrašila prababku, odišla som do druhejmiestnosti, kde som sa snažila chlieb vykašľať, ale márne, nič nepomáhalo. Sestenica chcela volať záchranku. V tej chvíli mi prišlo na um, že ani záchranka mi nemusí pomôcť.

BOL TO OMYL?

Potrebovali sme v kúpelni urobiť novú dlážku. Kvôli tomu sa musela zrušiť šachta s vodomerom v kúpeľni a vodomer sa musel „vytiahnuť“ hore. Bolo však potrebné nájsť v zemi pri dome prípojku k mestskému vodovodu. To však nie je nikde v dokumentoch uvedené, pretože ide o 100 ročný dom. Tesne predtým sme mailom písali rodičom o tom, že sme sa radili s majstrami, ale opravy u nás viaznu. Ich odpoveď bola krátka: „Robte pokánie“. Teda nie majstri boli neschopní, ale to my sme boli svojimi hriechmi prekážkou Božiemu požehnaniu.

BUDEME SA ZA TO MODLIŤ

Potrebovali sme vyviezť stavebný odpad. Preto sme sa spýtali susedky, kde je možné objednať kontajner. Povedala nám firmu a približnú sumu – vyše 300 euro za menší kontajner. To sme si nemohli finančne dovoliť. Spýtali sme sa, či by to nemohli dať ako dar. S mnohovravným úsmevom odpovedala: „To treba dať fľašu…“.

BOH NÁS VIEDOL

Potrebovali sme súrne lešenie na opravu domu. V jednej firme sa nám pochválili, že pomáhali pri rekonštrukcii miestneho kostola (videli, že sme veriaci), a povedali, že nám urobia „ústretové ceny“. No a potom priviezli návrh faktúry na 970 euro za 2 týždne prenájmu lešenia. Poďakovali sme a odložili to nabok.

UTÍŠENIE VETRA

Bol začiatok marca a my sme pracovali na zatepľovaní strechy. Štít podkrovia bol nezamurovaný a dvere na druhej strane tiež neboli. U susedov neboli zase okná a tak tam bol prievan a zima. Navyše fúkal taký silný vietor, že i z obchodu sa šlo s veľkou námahou. V iných mestách vyvracal stromy, strhával strechy z domov a narobil veľa škody. Bol mráz, padal sneh. Pracovali sme už niekoľko hodín, keď sme si naraz spomenuli na udalosť z evanjelia, keď Pán Ježiš utíšil búrku na mori. Zastavili sme prácu a celkom skrehnutí sme sa začali modliť.

MODLITBA – ROZHOVOR S BOHOM

Mal som ťažký život – ťažký bol preto, lebo som žil bez Boha. Chcel som hovoriť s Bohom o všetkom, čo ma ťažilo. Ale nikto ma nenaučil modliť sa. Otec bol komunista a mama tiež vyrástla v komunistickej rodine. Raz som to teda skúsil sám: kľakol som si, ako som to videl v TV, zopäl som ruky, ale nevedel som, čo mám robiť ďalej, tak som to nechal tak.

Potom som na povale našiel starú modlitebnú knižku. Veľmi som sa potešil. Každý večer som nahlas čítal modlitby, ktoré v nej boli, ale pravdu povediac, cítil som sa ako pokrytec. Boli to príliš pekné slová a myšlienky a ja som bol taký zlý… Cítil som, že taký, aký som, nemôžem hovoriť so SVÄTÝM BOHOM.

PRIJAL SV. PÍSMO

Môj strýko je dobrák. Dá sa s ním hovoriť o všetkom možnom, len o jednom nie – o Bohu. V tom sú jeho názory sformované televízorom, rôznymi pohoršeniami a zlým príkladom niektorých veriacich, s ktorými sa stretol.

Modlil som sa za neho. Každý môj pokus vydať mu svedectvo skončil z jeho strany prinajmenšom uštipačnou poznámkou.

Raz som šiel k strýkovi a ešte doma mi prišla nástojčivá myšlienka, že mu mám dnes darovať sv. Písmo. Na to som ale vôbec nemal vieru, tak som tú myšlienku odohnal. Ale vracala sa a to tak intenzívne, že som po pol hodine povedal Pánovi:„Bože, Ty vieš, aký je strýko. Nemám odvahu mu to sv. Písmo dať – neviem si ani predstaviť, čo mu k tomu povedať. Ale ak «pripravíš pôdu» a v rozhovore so strýkom mi «nahráš», tak ja to urobím.“

METANOIA

V práci som urobil malú disciplinárnu chybu. Práve v tej chvíli vošiel šéf a nielenže ma pred všetkými pokarhal, ale za trest ma odvolal od projektu, na ktorom som pracoval, a na ktorom mi záležalo. Za takú malú chybu sa mi to zdalo nespravodlivé. Myslím, že to nebolo len tou mojou malou chybou, alebo jeho momentálnou náladou. Skôr šlo o naše „rozdielne názory na svet“. Vtedy som mu asi v troch minútach povedal niekoľko ostrých slov. Potom, keď som zostal sám, začal som sa modliť. Na takéto situácie mám osvedčený recept – je ním Božie slovo.

BOL SOM ZAHRNUTÝ BOŽOU LÁSKOU

V nedeľu na sviatok Svätého Ducha sme išli s rodičmi na svätú omšu. Cez sväté Prijímanie sme spievali krásnu pieseň k Duchu Svätému – Jak jeleň dychtí za vodou… Zrazu som pocítil veľký pokoj.Bol som z toho veľmi nadšený a spokojný, lebo chvíľu predtým mi bolo tak tesno a nevoľno, že som sa nevedel vôbec sústrediť. Potom som išiel na sväté Prijímanie a pocítil som Boží dotyk, bolo to ako v nebi. Keď mi duchovný otec vložil do úst Božie Telo a Krv Pána Ježiša, cítil som sa šťastný a mal som v srdci taký pokoj, aký som ešte nemal.Bol som zahrnutý Božou láskou.

ODPUSTENIE PRINIESLO UZDRAVENIE

Po rokoch som navštívil svojich príbuzných v rodnej dedine. Jedna pani ma s veľkou naliehavosťou prosila, aby som odslúžil sv. omšu za jej syna, lebo má stále bolesti brucha a žiadne lieky mu nepomáhajú. O mesiac mal ísť na operáciu, pretože mu našli nádor. Miestneho farára som doma nenašiel, zašiel som teda do kostola a kostolníka poprosil, nech oznámi rodine, že teraz odslúžim súkromnú sv. omšu za chorého. O 10 minút prišli všetci, okrem chorého Jána, ktorý bol v nemocnici.

BOH CHCE KONAŤ SKRZE SV. HODINKU

Veriaci študenti sa raz za týždeň stretávali na chodbe strojníckeho internátu a modlievali sa sv. hodinku. Na tieto spoločné modlitby sme chodili i niektorí študenti z nášho pedagogického internátu. Potom nejak padol návrh, aby sme sa sv. hodinku modlievali aspoň raz za týždeň aj u nás. Poprosili sme preto vedenie internátu o študovňu, kde by sme sa mohli stretávať. Odmietli nás s tým, že je už „obsadená“ a tak nám neostávalo nič iné, len sa modliť na spoločnej chodbe, ktorá v 9-poschodovom internáte spájala dva korpusy, a kde z dvoch strán boli schody, po ktorých chodili na vyššie poschodia študenti.

MAŤ ČAS NA BOHA

Už dlho mi na srdci leží jedna túžba: aby mal Pán Ježiš prvé miesto v mojom živote. Často sa za to modlím, aby som Mu toto miesto dokázala v každodennom živote dať.

Minule som sa pripravovala na modlitbové stretnutie, keď mi zavolala dcéra, že v sobotu bude narodeninová oslava môjho vnúčika a že príde aj jeho druhá babka.

Nechcela som ju zarmútiť, ale zároveň som vedela, že potrebujem prežiť víkend na modlitbách – mať čas na len Boha. Ako som len najlepšie vedela, snažila som sa dcére vysvetliť, že určite prídem a teším sa na tie narodeniny, ale že nemôžem v sobotu, ale až v nedeľu poobede.

BOŽIE SLOVO PRINÁŠA POKOJ

Každý deň chodievam navštíviť svoju maminku, ktorá potrebuje celodennú starostlivosť. Vždy sa spolu modlíme a ja jej čítam Sv. Písmo, ktoré má uložené v zásuvke vedľa postele. Raz som si všimla, že záložka v Sv. Písme je na inom mieste a niektoré odstavce sú poznačené ceruzkou. Maminka to určite neurobila. Bola to pre mňa malá záhada, ktorá sa vysvetlila o niekoľko dní, keď som prišla skôr ako obyčajne V izbe okolo maminky sedeli viacerí pacienti a zdravotná sestra im čítala nahlas z našej Biblie.