PAMÄTAŤ NA SMRŤ
Cez prázdniny som bola so sesternicou u našej babky a prababky, ktoré bývajú spolu. Jedného dňa, keď sme raňajkovali, zabehlo mi. Začala som sa dusiť. Nemohla som sa nadýchnúť, pretože kúsok chleba mi zaskočil do dýchacích ciest. Posunkami som ukazovala sesternici, aby mi pomohla a udrela ma po chrbte. Ale seternica bola útla a nemala takú silu, aby mi pomohla. Aby som nevystrašila prababku, odišla som do druhejmiestnosti, kde som sa snažila chlieb vykašľať, ale márne, nič nepomáhalo. Sestenica chcela volať záchranku. V tej chvíli mi prišlo na um, že ani záchranka mi nemusí pomôcť. Uvedomila som si, že toto naozaj môže byť hodina mojej smrti. Nakoľko to bolo možné, začala som robiť pokánie – uvedomila som svoju lakomosť a potom ešte jeden hriech a dodala som: „Pane, bolo toho oveľa viac. Všetko Ti dávam!“ V duchu som pohliadla na P. Ježiša a v krátkej chvíli som prijala s vierou Jeho odpustenie. Potom som znova prišla k stolu, aby som poprosila o pomoc ešte babku. Tá sa však na mňa len bezmocne pozerala. Ale prababka bola duchaprítomná. Začala hlasno volať: „Ježišu, Ježišu, Ježišu…“ . V tej chvíli dostala sesternica zrazu silu a niekoľkokrát ma silno udrela po chrbte, a ten kúsok chleba sa uvoľnil z mojich dýchacích ciest. Konečne asi po 3 minútach som sa mohla nadýchnuť. Chvála Pánovi za záchranu. Po tejto situácii som si uvedomila 3 veci: 1. treba pamätať na smrť, hoci som mladá, 2. treba robiť pravdivé pokánie, a 3. v kritickej chvíli vzývať s vierou meno Ježiš, tak ako to urobila moja prababka.
Veronika
