A auto „naskočilo”…
Cestovala som domov autobusom, keď mi jedna kamarátka zo spoločenstva zatelefonovala, že už pol hodinu stojí na benzínovej pumpe a nemôže naštartovať auto. Prosila ma o modlitbu. Ja som sedela v autobuse a o chvíľu mala ku mne pristúpiť moja mama, tak som sľúbila, že sa budeme za to modliť. Len sme s mamkou začali modlitbu a už po minúte mi kamarátka volala, že auto „naskočilo”.
Stratené kľúče a pokánie
Môj otec nemohol už niekoľko dní nájsť kľúče od garáže. Ja som bola povzbudená svedectvom o kľúčoch uverejnenom v jednom z minulých čísel MZ, tak som mu s nadšením povedala, že musíme za to začať ďakovať (veď v Písme je napísané: „Za všetko ďakujte…”) a určite ich hneď nájdeme. Ale nenašli sme ich ani potom. Nadšenie vystriedal smútok. Napadla mi myšlienka, že sú to často hriechy, ktoré bránia vypočutiu modlitieb. Začala som odprosovať Pána Ježiša za konkrétne hriechy, ktoré som si uvedomila…
Teraz prišiel čas vydať svedectvo!
Kvôli viere sme zažili viacero nepríjemností, ale ako hovorí apoštol Pavol: „…tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré” (Rim 8, 28). Prinajmenšom sme vďaka tomu zosilneli a viac sa zakorenili vo vzťahu k Pánovi Ježišovi.
Moja 12-ročná dcéra zažívala tlak zo strany dvoch učiteliek. Keď však potom vyhrala krajskú olympiádu z literatúry, obidve učiteľky boli nadmieru prekvapené a útlak z ich strany ustal.
„Pozri, ako ma Pán Ježiš miluje!”
Nedávno som zažila takú malú príhodu. Vzala som svoju i kamarátkinu dcérku na detské ihrisko. Bolo tam viacero rodičov s deťmi. Moje dievčatá šantili na preliezačkách, a keď vyliezli na tú najvyššiu, moja dcérka Darinka zavolala na Kristínku: „Pozri, ako ma Pán Ježiš miluje!” A Kristínka urobila na vrchu druhej preliezačky „lastovičku” a ako odpoveď zavolala na Darinku: „A ty sa pozri, ako ma Pán Ježiš chráni!”
Pokánie je kľúč
Keď sme začali robiť plot medzi nami a susedmi, prvý deň veľmi pršalo, ale podarilo sa nám urobiť základ. O 2 týždne neskôr sme mali pokračovať, ale počasie sa zhoršilo a na ten deň, keď mali prísť murári, hlásili dážď. A odložiť sa to už nedalo…
Filipanom 2,5
Pracujem v štátnom rezorte. Môj dlhoročný kolega sa pred nejakým časom stal mojím nadriadeným. Dovtedy sme vychádzali celkom dobre, ale naraz sa to zmenilo. Už viackrát mi vytkol menšie chyby v práci, v poslednom čase ich komentoval čoraz tvrdšie, a na môj úsudok i podľa ostatných kolegov, to prehnal. Najprv som bol nepríjemne prekvapený, ale neskôr sa moje prekvapenie zmenilo na pocit krivdy a hnevu.
Zmeň moje srdce!
Pracujem ako učiteľka. Práca s deťmi v dnešnej dobe je ťažká, ale robím to rada a snažím sa do detských duší zasiať niečo viac ako len informácie.
Veľa v tejto práci robí aj pracovné zázemie. Nedávno sa u nás vymenil riaditeľ a s ním sa zmenila i atmosféra v kolektíve. Nový riaditeľ bol takmer vždy a so všetkým nespokojný. Všetci sme to ťažko niesli. Spočiatku som sa ho snažila pochopiť.
Zmena prichádza skrze pokánie
Vždy som mala „svoje predstavy”, ako sa má môj manžel správať, ako má vyzerať, ale aj kde má napr. stáť v kostole, koľko sa má modliť a pod. A pod vplyvom tohto nesprávneho myslenia som ho chcela do tých „svojich predstáv” natlačiť. Určite si viete predstaviť, ako to potom vyzeralo vo vzájomných vzťahoch.
Modlitbová stráž ako darček k narodeninám
S manželom sme boli v nedeľu v kostole. Vždy zvykol stáť na omši vzadu. Tentoraz však šiel a postavil sa viac dopredu k manželovi mojej kolegyne. Po svätej omši boli oznamy a kňaz poďakoval za modlitbové stráže, ktoré tento týždeň držala 1. skupina a pripomenul, že začína svoju modlitbovú službu 2. skupina (v našom kostole sú 4 modlitbové skupiny, ktoré sa modlievajú MZ).
Božie slovo je živé
So svojou 6-ročnou dcérkou pravidelne venujeme čas Svätému Písmu. Nedávno sme čítali Skutky apoštolov, ako vkladaním rúk uzdravovali chorých. Dieťa malo veľa otázok. Snažila som sa primerane jej veku vysvetliť, že to neuzdravovali apoštoli, ale Pán Ježiš skrze nich. Oni boli pokorní, uvedomovali si, že sú len hriešnymi ľuďmi a zo svojich hriechov robili úprimné pokánie.
Oplatí sa dodržiavať Boží poriadok?
Keď som sa obrátila a spoznala Pána Ježiša, veľmi som sa s tým chcela podeliť s mojimi najlepšími priateľmi Oľgou a Vasiľom. Prinášala som im duchovnú literatúru, kresťanské filmy, kázne… Oľga to prijímala, ale Vasiľ bol naladený nepriateľsky. Povedal mi, že tie moje kázne mu peniaze neprinesú…
Stálo to za to!
V našej dedine stála kedysi pri ceste kaplnka. Koncom vojny však bola počas bombardovania zničená. Odvtedy sa na tom mieste každý rok stávali 2-3 autohavárie. Ľudia hovorili, že by ju bolo potrebné znovu postaviť, ale nikto sa do toho nemal.
„Prosím, daj mi silu!”
Mám 75 rokov. Jeden deň som cestovala na modlitbové stretnutie. Nikdy nehľadím na námahu, s ktorou je to spojené, pretože keď vidím, koľko trápenia majú ľudia vôkol mňa, musím to všetko odovzdať na modlitbách Tomu Jedinému, kto s tým môže niečo urobiť.
PROTI JUVENILNEJ JUSTÍCII
Pred časom som v našom meste zbierala podpisy na petíciu proti juvenilnej justícii, ktorá je už v mnohých krajinách Európy uzákonená a spôsobuje celoživotné traumy deťom a ich rodičom. Z nezmyselných alebo vymyslených dôvodov odoberá z normálnych rodín deti a dáva ich na adopciu homosexuálnym párom alebo do pestúnskych rodín, medzi ktorými dieťa kočuje. Krátko povedané – je to biznis s deťmi.
Boh zmenil môj život
Celý môj život sa podobal podobenstvu o márnotratnom synovi – zmyslom môjho života bolo totiž cestovanie, dovolenky, užívanie si života, zábavy… Mojím najväčším snom bolo žiť pri mori na nejakom nádhernom ostrove – čo sa mi takmer splnilo… Už by som si myslela, že od života nemôžem viac očakávať – keby nezasiahol Pán…
Vianoce v detskom srdci
Už niekoľko rokov sa v spoločenstve pripravujeme na Vianoce deviatnikom „Prístrešie pre svätú Rodinu.“ Postupne každý deň putujeme s obrazom sv. Rodiny do niektorej z našich rodín. Keďže máme veľa malých detí, zapojili sme ich a začali sme sa modliť aj s nimi. Jedna z modlitieb deviatnika je takáto: „Svätá rodina, ja ťa predsa prijímam. Panna Mária, svätý Jozef, vstúpte k nám s Božím požehnaním.“
Pán Ježiš sa o nás postaral
Ani neviem, ako mám začať. Život sa mi nejako pokrútil, tak ako to býva, keď človek nedá vo svojom živote Pána Ježiša na prvé miesto. S deťmi som sa ocitla v podnájme, za ktorý sme platili pomerne veľa. Čas plynul, zabývali sme sa a asi o 9 mesiacov sa ozvali majitelia bytu, že preberieme podmienky pokračovania nájomnej zmluvy. Deťom i mne sa v byte páčilo a majitelia povedali, že aj oni sú s nami spokojní. Z ich návštevy však vysvitlo, že nájom zvýšia o ďalšiu sumu a navyše si ešte odnesú hlavné kusy nábytku, nakoľko je to svadobný dar (teda postele, jedálenský stôl so stoličkami a luster). Vtedy sa začali moje nočné mory.
„Pane, kam som sa to dostala?“
Cestovala som do Nemecka, aby som sa zdokonalila v nemčine. V rodine, kde som mala bývať, som zažila nepríjemné prekvapenie. V mojej izbe bolo veľa kníh o joge a budhizme, v izbe viseli plagáty o joge a z police sa na mňa škeril budha. Povedala som Pánu Ježišovi: „Pane, kam som sa to dostala?“ Tak som si vytiahla Bibliu, dala si ju na stôl, obrázok Pána Ježiša som si dala na nočný stolík a čakala som, čo bude ďalej.
MODLITBA JE STRETNUTIE S BOHOM
Už dlhší čas túžim po tom, aby ma Pán Ježiš viedol, aby mi dal vedieť, čo mám robiť, čo odo mňa chce v daný deň, či v nejakej konkrétnej situácii. Nedávno som sa opäť modlila okolo obeda, keď som svojho malého synčeka uložila spať, no vzala som si aj notebook, že si budem prepisovať modlitbu, ktorá ma veľmi oslovila, aby som ju mohla poslať ďalej. Zvyčajne sa modlievam približne hodinku. Povedala som, že keď mi Pán daroval predĺženú materskú dovolenku, môžem dať Pánovi okrem rannej a večernej modlitby aj z času okolo obeda.
A BOLESTI ZMIZLI…
Pred 2 mesiacmi som bola na duchovných cvičeniach. Prvá noc bola kvôli veľkým bolestiam chrbta a celého tela strašná. Nemohla som sa dočkať rána. Dve známe, ktoré tam boli so mnou, hľadali možnosť, ako mi pomôcť. Nechcela som byť na obtiaž, preto som ich ubezpečila, že naozaj nie je potrebné s tým nič robiť . Povedala som Pánovi Ježišovi, že to obetujem za obrátenie môjho brata, pretože iní, ktorých poznám, prinášajú za obrátenie svojich blízkych väčšie obety.
„AK VERÍŠ V JEŽIŠKA…“
Bolo to asi mesiac po tom, ako mojej známej zomrel manžel: chodila uplakaná, pretože jej veľmi chýbal. Hovorila mi, že naraz je v dome tak prázdno a smutno. Jedinú útechu a posilu čerpala z modlitby. Jednu nedeľu som videla, ako ju v kostole pozoruje 3-ročný chlapček od susedov. Po omši, keď sa už ľudia rozchádzali, prišiel k nej a spýtal sa jej: „Teta, prečo si smutná?“ Moja známa odpovedala: „Vieš, Miško, mne zomrel pred mesiacom manžel a veľmi mi chýba.“
