„AK VERÍŠ V JEŽIŠKA…“
Bolo to asi mesiac po tom, ako mojej známej zomrel manžel: chodila uplakaná, pretože jej veľmi chýbal. Hovorila mi, že naraz je v dome tak prázdno a smutno. Jedinú útechu a posilu čerpala z modlitby. Jednu nedeľu som videla, ako ju v kostole pozoruje 3-ročný chlapček od susedov. Po omši, keď sa už ľudia rozchádzali, prišiel k nej a spýtal sa jej: „Teta, prečo si smutná?“ Moja známa odpovedala: „Vieš, Miško, mne zomrel pred mesiacom manžel a veľmi mi chýba.“ A Miško jej na to povedal: „Nesmieš plakať, pretože ak veríš v Ježiška, tak sa s ním stretneš v nebíčku!“ Na to sa moja známa cez slzy usmiala a od toho dňa sa snažila neplakať. Chlapček mal pravdu, veď aj apoštol Pavol nás povzbudzuje: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej…” (1 Sol 14, 13)
A malého Miška odvtedy nik v dedine nevolal inak ako „malý kazateľ“.
Terézia, 57 r.
