KEĎ MOJŽIŠ MAL ZDVIHNUTÉ RUKY, IZRAEL VÍŤAZIL

Moja modlitbová stráž bola od 1⁰⁰ do 2⁰⁰ hodiny. Niekoľkokrát som ju predĺžil až do 4⁰⁰ hodiny. Najťažšie bolo, ako vždy, začať, naštartovať, prekonať lenivosť! Keď bolo toto prekonané, začala skutočná modlitba – spojenie s Bohom! Modlil som sa podľa modelu, ktorý som sa modlieval ešte v seminári pred 30 rokmi. Sadol som si na päty (asi 5 minút) a uvedomoval som si Božiu prítomnosť, seba, svoju zodpovednosť, realitu večného života a večného zatratenia. Takisto Božiu lásku, Bohočloveka ukrižovaného a vzkrieseného. Uvedomoval som si systém zla a jeho pôsobenie medzi veriacimi kresťanmi, duchovenstvom a vo svete (televízia, rádio, časopisy, tlač, literatúra, hudba, umenie, pornografia, šírenie sa siekt…) Ježiš nemá miesto!! V chlieve sa narodil, na kríži zomrel! A to sa opakuje i dnes! Niet pre Neho miesta… A vnímal som tú tuposť, ten spánok!!! No nemám kritizovať, ale bojovať vo viere, a to teraz a tu. Z polohy, keď som sedel na zemi, či na pätách, som si kľakol a ruky som rozopäl v tvare kríža a pomaly som sa potichu modlil naučené modlitby: Otče náš, Verím v Boha, Desatoro, Anjel Boží, Sv. Michal, Zdravas Kráľovná. Ruky ma už boleli, a práve túto bolesť som obetoval za záchranu nesmrteľných duší. „Pane, keby čo i len jedna duša bola vytrhnutá z tej širokej a pohodlnej cesty, ktorá vedie do zahynutia, tak by stálo za to trpieť, trebárs až do konca sveta tie najväčšie bolesti.“ Ide o večnosť a väčšina ľudí spí. Hriechom a duchom temnoty sme spútaní a držaní vo zvláštnom väzení! (por. Lk 4, 18). „Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal“ (Ž 34, 7). Ja som ten úbožiak! Ja teraz volám, kričím! Potom som zdvihol ruky priamo hore, začal som vnútorne kričať. Vnímal som Božiu prítomnosť, že Boh ma vidí a ja vnútorným pohľadom vnímam Jeho pohľad na mňa. Začal som vnútorne volať, kričať akési ááááááá, a zároveň vnímať, že som sa postavil proti sile praktickej a teoretickej nevery, ktorú svet hlása. Vedel som, že bez tohoto vnútorného aj vonkajšieho sebazáporu by som zostal v sebe. Takto som zakúšal, čo to je stáť v Pravde, stáť v Kristovi, čo to znamená Toho, ktorý je Pánom celého vesmíru, Pánom života a smrti, nazývať Otče Abbaááááááá… Ja som ho mohol osobne osloviť a Jemu dať tieto svoje problémy. On o nich vie a nie sú mu ľahostajné. „Ty, môj Otče, ma vidíš, Ty ma poznáš, s Tebou teraz hovorím z hlbín svojej duše“. Pred 30 rokmi, keď som sa takto modlil, na izbe so mnou spalo niekoľko bohoslovcov a nikoho som neprebudil. Potom som si uvoľnil ruky, na chvíľu som si sadol na zem a znova si uvedomoval konkrétne lži a ducha tohoto sveta, ktorý drží v putách celé mestá a oblasti, dokonca i s mnohými veriacimi, ktorí chodia do kostolov. Potom som si uvedomil, za koho chcem ďalšiu štvrťhodinu obetovať. Najťažšie bolo zasa si povedať: „Zapri sa, vstaň!“ A začal som. Takto som to opakoval niekoľkokrát. V tejto modlitbe živej viery spojenej s vnútorným a vonkajším sebazaprením som zakúsil pravé šťastie a hlboký pokoj! Túto skúsenosť modlitby môže zakúsiť každý kresťan, je to také prosté a jednoduché! Vďaka Bohu za MZ.

rehoľník, 52 rokov