Strýko Michal
Už viac ako dvadsať rokov sa venujem laickému apoštolátu. Spočiatku som ani nevedel, že niečo také ako laický apoštolát existuje, jednoducho som navštevoval starších ľudí doma, alebo v domove dôchodcov. Pri návštevách a rozhovoroch som často zistil, že mnohí z nich dlho neboli na svätej spovedi. Teraz sa pokúsim opísať jeden z príbehov, ktorého svedkom som mohol byť.
So strýkom Michalom (volám ho strýko, hoci ním nebol) som sa prvý krát stretol pred viac ako 30 rokmi, keď som sa priženil do dediny, kde býval. Bol to na prvý pohľad veľmi sympatický a rozumný dedinský muž. Ešte pracoval na miestnom JRD. Žil so ženou veľmi skromne, deti im už odrástli. Vždy mi bol ochotný pomôcť, či pri dome, či v lese. Ako som sa dozvedel z rozprávania jeho súčasníkov, pred rokom 1950 bol veľmi aktívnym veriacim, sprevádzal pútnikov na Bukovú Hôrku, do Ľutiny a inde. No po nástupe pravoslávia sa strýko stal pasívnym, až postupne stratil vieru.
Neskôr som sa presťahoval do okresného mesta a preto sme sa videli len zriedka. Zomrela mu manželka a on odišiel do domova dôchodcov, kde som ho opäť mohol stretávať. Bol tam obľúbený a všetko vyzeralo byť v poriadku. No po niekoľkých rozhovoroch mi povedal, že naposledy bol na sv. spovedi asi pred rokom 1950 (teda pred 50 rokmi), ale že ani žiadne hriechy nemá. Spočiatku som ho navštevoval nepravidelne, neskôr každú nedeľu. Pri návštevách som ho prosil, aby šiel na službu Božiu (liturgiu), ktorá bola každú sobotu v domovskej kaplnke. Aj keď mi stále tvrdil, že žiadne hriechy nemá, nedal som sa odradiť a na jednu návštevu som priniesol aj modlitebnú knižku a čítal som otázky pri spytovaní svedomia. Povedal som mu, aby si v duchu premyslel, čo by na ne odpovedal. Pochopil, že nie je pravda, že nemá žiadne hriechy.
Strýka Michala som zahŕňal do každodennej modlitby. Aj pred každou návštevou som sa modlil pred obrazom Panny Márie, Matky ustavičnej pomoci za obrátenie strýka. Vždy som veril, že sa obráti, veď Pán Ježiš zomrel aj za neho. Za strýka sme sa modlili aj v našom chráme. Keď som videl, že je to s ním už veľmi zlé, navrhol som mu, že privediem kňaza, ktorý ho vyspovedá. Reagoval prudko a nekompromisne. „Nikdy mi už slovo kňaz nespomínaj, už to ani nechcem počuť!“ Len som sa na neho usmial a povedal som mu: „Pevne verím, že si dáte svedomie do poriadku.“ Hovoril som mu, že Pán je veľmi dobrý a má ho rád. Keď som prišiel domov, začal som sa modliť novenu k Matke ustavičnej pomoci za dobrú sv. spoveď strýka. Tak isto som prosil jeho patróna archanjela Michala.
O týždeň, pri ďalšej návšteve som zažil najväčšiu radosť v živote. Už pri vrátnici mi jeden dedo hovorí: „Tvoj strýko sa má veľmi zle, ale včera si dal zavolať kňaza.“ Hovorím si: „Bože, ďakujem Ti, Ty si úžasný.“ Šiel som ďalej po chodbe a iný dedko – jeho spolubývajúci na mňa kýva a hovorí: „Už sa vyspovedal.“ Keď som prišiel do izby, strýko sa na mňa usmial a povedal: „Poslúchol som Ťa a dal som si zavolať kňaza. Takého dobrého kňaza, aký bol včera u mňa, som v živote nestretol.“ Za niekoľko dní som ho navštívil v nemocnici. Bol v bezvedomí. Pomodlil som sa pri ňom modlitby za zomierajúcich, pokropil som ho svätenou vodou. Na hrudi mu svietil medailónik Panny Márie. Keď som odchádzal, myslím, že sa usmial. O dva týždne môj strýko zomrel.
(p. Jozef, Bardejov)
