Skôr ako sme volali, chcel nás Boh vypočuť

Modlitbový zápas sa modlím už dlhšie. Snažím sa chodiť aj na stretnutia, keď losujeme úmysly pre modlitbové skupiny. Asi v auguste som tam tiež dala svoj úmysel, ale neskôr som na to zabudla. Blížil sa november 1999 a my sme sa opäť stretli. Vylosovali môj úmysel. Bolo to za moju tetu a jej rodinu. Nechápala som, prečo za ňu, a prečo práve teraz. Zdalo sa mi, že sa má fajn. Bola nedeľa. Doma som to hneď povedala, ale viac som sa nad tým nezamýšľala. O pár dní zazvonil telefón, volala teta. Jej syn šiel zo služobnej cesty autom. Pred polnocou jej volal, že už bude čo nevidieť doma. Teta si kľudne ľahla spať. Jej syn však neprišiel. Ráno sa dozvedela, že mal haváriu. Do cesty mu vbehla srna. Previezli ho hneď do nemocnice a podstúpil zložitú operáciu chrbtice. Všetci boli z toho nešťastní a zúfalí. S bratrancom to vyzeralo zle. Mysleli, že už nebude chodiť, prípadne až o veľa mesiacov. Lenže my sme celých 10 dní držali za neho modlitbovú stráž. A výsledok? Je január a bratranec už bez väčších problémov chodí. Neverec by povedal: „Operácia sa podarila“, a ja? „Vďaka Bohu!“

Ľubica 21 r.