Dotkla sa neba…
Na naše spoločenstvo sa obrátila s prosbou jedna pani, ktorú stretávame každý večer na sv. omši. Jej manžel je vážne chorý na srdce a ona sa oňho stará. Teraz však jej dlhodobejšia, neúspešne liečená choroba prerástla do vážneho stavu a ona nás poprosila o modlitbu za uzdravenie. Večer som sa začala Pána dopytovať, či je Jeho vôľa, aby sme sa za jej uzdravenie modlili a v Svätom písme som otvorila stať o modlách. Hneď na druhý deň, keď som ju stretla, som s akousi zvláštnou istotou povedala: „Však ešte fajčíte?“ A ona prekvapene povedala, že áno. Ja som naznačila, že ak chce, aby Pán niečo v jej živote vykonal, musí s tým prestať. Na ďalší deň prišla s tým, že začala boj. Totiž s cigaretami. Mala som z toho veľkú radosť. Večer mi Pán v Iz 62,10-12 hovorí: „Povedzte dcére Siona – hľa, prichádza tvoja spása…“ To ma veľmi povzbudilo, a tak som sa modlila ďalej a Pán mi ukázal vetu: „Nezúfam nad sebou, lebo mám pevnú nádej, že vyviaznem z tejto choroby“ (2 Mak 9,23). Pocítila som istotu, že Pán sa oslávi. V dohodnutý večer sme sa v spoločenstve za ňu modlili bez nej, lebo ostala pri manželovi s tým, že sa duchovne s nami zjednotí. V čase sv. hodinky táto pani dostala také bolesti, že si myslela: „Takto prichádza smrť.“ O 20:30 hod. zrazu bolesti zmizli tak, ako keď sa pretne drôt, ktorým niekde niečo prúdi. Nevedela sa spamätať, lebo bolesti zmizli definitívne. Začala chváliť Pána. Nachádzala sa v stave Božej blízkosti. Keď sa ráno zobudila, necítila žiadnu únavu, ani ospalosť ani bolesti. Večer mi to všetko povedala a ja som pochopila, aký je Boh mocný. Keď som Ho večer za to chválila, opäť som v Svätom písme dostala odpoveď: „Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho a oslávim. Obdarím ho dlhým životom a ukážem mu svoju spásu“ (Ž 91,14-16).
Eva – učiteľka
