Boj viery a sila požehnania o 21. hodine
Už pár rokov ma pobolievali kolená. Lekári nezistili žiadnu chorobu, žiadne zmeny, len trochu opúchali, navonok bolo takmer všetko v poriadku. Vtedy som ešte verila Bohu, že On vie, čo robí a všetko, čo robí je dobré. No postupne sa bolesť stupňovala. Nie v intenzite, ale trvala takmer stále, keď som stála, kľačala, sedela, ba i keď som ležala. To už zasiahlo moje slabé miesto, začala som smútiť nad sebou. Nikdy si nemôžem oddýchnuť, aspoň chvíľu bez bolesti a pod. Tak sa do môjho srdca začala vkrádať nevera. V spoločenstve predniesli môj problém Bohu. Zdalo sa mi to trochu zbytočné, veď to už trvá tak dlho. Pri modlitbe nám Pán ukázal na toto slovo: Sir 36,5 – „Obnov znamenia, zopakuj zázraky, aby Ťa POZNALI, že niet iného Boha okrem Teba.“ A Pán čakal, kým sa prebojujem k viere, pretože za zázrak som sa neprosila. „Pán to asi nechce. Je síce dobrý, ale toto je moje dobro, teda…“ Prelom nastal až v jednu sv. hodinku. Podporovaná mnohými modlitbami som bola zrazu schopná prijať milosť od Pána – dar živej osobnej viery a potom som okúsila skúsenosť boja viery. Rozhodla som sa: Dávam Ti plnú moc, dávam sa Ti do rúk, teda nanovo Ti verím a budem to vyznávať a stáť v tom. Budem bojovať o dôveru v Tvoju lásku celým srdcom, dušou i telom a budem to robiť TERAZ od 20. do 21.hodiny. Neviem, čo bude potom, to ma ani nezaujíma, ale teraz Ti dávam plne svoju vieru. Celý čas som kľačala vo viere pred sviatostným Spasiteľom spolu so svojim spoločenstvom na modlitbe. Pred tým som nemohla pre bolesť kľačať. Kolená ma boleli a v mojom srdci sa odohrával boj viery. Rozhodla som sa nehnúť, ani o milimeter necúvnuť. Potom po 21. hodine sa môže diať, čo chce. Možno sa celý ďalší týždeň nepostavím na nohy, ale teraz verím. Ty si si skutočne nechal prebodnúť nohy i ruky kvôli mne! A ja to vyhlasujem a vyznávam pred všetkými duchovnými mocnosťami. Tak to je! Kľačala som, strach o svoje kolená, o seba sa miešal so živou vierou, slzy mi tiekli po tvári od bolesti, ale ja som vedela – Tvoje ruky boli prebodnuté pre mňa. Pár minút po 21. hodine bol boj vyhraný: „Pane, Ty si nad touto bolesťou, nie som v rukách akejsi bolesti, ale v Tvojich milujúcich prebodnutých dlaniach. Verím Ti, Pane. Ty ma chceš vyviesť z toho von.
S vierou som prijala požehnanie o 21. hodine a vyčerpaná tým bojom i unavená som klesla na zem. Asi 10 minút som vôbec nemala síl, sedela som na zemi, bolo mi ťažko vstať. Uvidím, či sa na boľavé nohy postavím. Ale to ma neznepokojovalo. Verila som Ježišovi, tieto chvíle som Ho milovala celým srdcom, to tešilo moje srdce.
No potom som sa postavila a cítila, že moje nohy spevneli a bolesť takmer úplne ustúpila. Hneď však prišiel pokušiteľ: „Neboj sa, dlho to nebude trvať.” Ale skúsenosť dôvery v Boha, v jeho starostlivosť bola silnejšia. O niekoľko mi prišiel list s týmto slovom: 2 Sam 22,32-36: …ON DÁVA MOJIM NOHÁM HBITOSŤ LANE, …UČÍ BOJOVAŤ MOJE RUKY, …TVOJA STAROSTLIVOSŤ MI SILY ROZMNOŽILA!
Gábina, 24 rokov
