Ako boží vojak

Všimla som si, že môj telesný (fyzický) postoj pri modlitbe vo veľkej miere ovplyvňuje moje myslenie a modlitbu vôbec. Asi ako vojak keď stojí v pozore – je ostražitý a dáva pozor na pokyn svojho veliteľa a máločo unikne jeho pozornosti. Videla som, že môj fyzický postoj vyjadruje postoj ducha. Keď som bola pri modlitbe „v ľahu“ uvolnená, moja modlitba vôbec nešla ako šíp pred Božiu tvár a často sa mi stávalo, že som sa stratila kdesi v sebe „hlboko rozjímajúc“… a často som to ani nepostrehla. Jedinou výnimkou bolo, keď som bola chorá, mala horúčku, alebo veľké bolesti. Vtedy som sa mohla modliť aj po ležiačky. Ale i to bol boj. Pochopila som, ako ľahko nás môže nepriateľ oklamať – stačí, aby všetko vyhovovalo nášmu telu, bolo príjemné a už sa vôbec nemusí namáhať „ťahať nás do pekla“, už tam ideme sami z vlastnej vôle. Povedala som si: „Tak dosť! Ja som Boží vojak, chcem slúžiť svojmu Pánovi!“ a hneď som sa postavila a zdvihla ruky k Bohu.

Zuzka