”A keď vstanete modliť sa, odpustite, ak máte niečo proti niekomu, aby aj vám váš Otec, ktorý je na nebesiach, odpustil vaše hriechy.”

Mk 11,25

Pri stretnutí s priateľkou som okamžite spozorovala, že sa s ňou niečo stalo. Jej tvár sa v zástupe ľudí nedala prehliadnuť – proste žiarila. Povedala mi, že odpustila človeku, o ktorom bola presvedčená, že mu v živote neodpustí. Začalo to vlastne tým, že počula kázeň o modlitbe „Otče náš“. Otriaslo ňou, keď si uvedomila, že sa každý deň modlí: „odpusť nám, ako i my odpúšťame” a ona vlastne tomu človeku odpustiť nechce,… teda ani jej Boh nemôže odpustiť jej hriechy… a to sa pokladala za praktikujúcu kresťanku. Kam by šla, keby neočakávane zomrela? Povedala mi, že nehľadiac na horkosti a bolesť, ktorú pociťovala, kľakla si a modlila sa: „Pane Ježišu, mojich hriechov voči Tebe je oveľa viac ako ten jeden, ktorým mi ublížil XY… Ja mu odpúšťam a žehnám! Prosím,odpusť i Ty mne.” A ešte dodala: „Je mi tak, akoby som sa znovu narodila.“