ZA DETI
Počula som o juvenilnej justícii. Začala som sa mnoho modliť, aby Pán nedovolil v našej krajine tento zločinný systém, ale aby nás, naše deti a rodiny pred tým ochránil. Denne som sa modlila najmenej 1 hodinu na tento úmysel. Čítala som o tom, že s týmto diabolským systémom je potrebné bojovať spoločne, že jedinec neobstojí, že je potrebné zakladať rodičovské organizácie, podobne ako v Rusku. Známi mi rozpovedali o prípade jednej ženy, ktorej vzali dieťa a len vďaka tomu, že sa za ňu postavili takéto organizácie, jej dieťa vrátili. Rozhodla som sa, že aj ja, spolu s inými rodičmi, založíme takú organizáciu. Ale Božiemu nepriateľovi sa to vôbec nepáčilo. Deň pred tým, ako som mala ísť na úrady začať vybavovať potrebné dokumenty, prišla veľká skúška v mojom živote. Môj manžel, ktorý je veľmi dobrý, už dávno nepije a nemali sme väčšie problémy, sa pre malé neporozumenie tak rozčúlil, že ma zbil drôtom. Mala som po tele mnoho modrín. Prvýkrát v živote. Vôbec som tomu nerozumela. Všetko vo mne volalo: „To mu neodpustím.“
Práve v ten deň moja známa čítala ďalší bolestý prípad z USA, kde adoptované 3-ročné dievčatko bili tzv. „adoptívni rodičia“ elektrickým drôtom tak, že zostala na celý život invalidom (na vozíčku) a potom ju ešte sexuálne zneužívali. Keď mi o tom hovorila, srdce sa mi zalievalo strašnou bolesťou: „Bože, a týchto detí sa nik nezastane! To sú deti ukradnuté milujúcim rodičom juvenilnou justíciou. Mňa len raz zbil môju manžel, ktorý to na druhý deň ľutoval a ako to bolelo. A tie deti? Keď ich bijú z nenávisti! Čo z nich vyrastie, ak to vôbec prežijú? Budú plné bolesti, horkosti a nenávisti. Kde skončí ich duša?“ Boh ku mne skrze tú podobnosť (že ju bili drôtom) prehovoril: „Si ochotná bojovať za tie deti ďalej? Si ochotná odpustiť?“ Keď som prišla na druhý deň na svätú liturgiu a do spoločenstva, náš duchovný otec hovoril na tému odpustenia. Boh sa postaral i o to, aby ma to slovo povzbudilo a dodalo mi silu odpustiť môjmu manželovi. Keď som po spovedi a s živým Ježišom v srdci odchádzala domov, jedna sestra zo soločenstva povedala: „To bolo iste za tie deti, za tú organizáciu. Taká daň.“ Cítila som, že má pravdu. Malo byť založených 6 organizácii v našej oblasti, ale dodnes sa podarilo zaregistrovať len jednu – tú našu. Ak, Pane, treba takto zaplatiť, som ochotná to prijať, stojí to za to, za záchranu tých detských duší.
p.Halina – hlava Centra pre ochranu práv detí a rodiny
