„ZA VŠETKO ĎAKUJTE“
Tak hovorí Božie slovo. Ale vôbec to nie je také ľahké v situáciách, keď sa navonok zdá, že sa práve „všetko pokazilo“.
Robili sme väčšie opravy v dome. Museli sme vymeniť drevené okná za plástove, lebo nám celkom prehnili a rozpadli sa. Začína zima a plyn je drahý. Kvôli tomu bolo potrebné osekať stenu. Odhrnuli sme koberec, aby sa celkom nezničil, a tu nové prekvapenie – podlaha sa rozsypala doslova na prášok. Betón bol asi trochu nekvalitný, tak sme mali podlahu z cementového prášku. Koberec bol plný prachu. Bol október, hlásili 3 posledné teplé dni. Čo robiť? Betónovať podlahu teraz, keď ide zima? Vyschne to? Nepopraská betón? Poradili sme sa a pustili sa do toho. Máme na to 3 dni. 2 dni (štvrtok a piatok) sme rozbíjali a vynášali starú podlahu, cementový prach bol v celom dome, nedalo sa tam zájsť, ani dýchať. Vbehovali sme tam na pár minút a potom sme bežali von nadýchnuť sa. V sobotu mal prísť majster s pomocníkom. Sľúbili, že u nás budú o 11.00 hod. Ale v sobotu ráno nám povedali, že nestíhajú svoju robotu, prídu až o 15.00 hod. Máme čo robiť, aby sme to do 24.00 stihli, lebo potom bude nedeľa. V sobotu ráno sme rozbíjali ešte posledné kúsky starej podlahy okolo kanalizačnej trúby. Jeden neopatrný úder a v trúbe sa objavila niekoľko centimetrová diera. „Chceli sme len vymeniť okná…“ – bolestne sme zastonali. Čo teraz? Logicky sme si to začali počítať: Tak ťažko bolo zohnať tak rýchlo materiál, majstra, aby mal čas, miešačku, a teraz? Všetko je rozbité a nič nemôžme robiť, kým sa tá trúba nevymení. Ako budeme bývať v takom neporiadku, podlaha rozbitá, ide zima… Ani jedna potešujúca myšlienka. Betón, ak by sme tú podlahu robili, nevyschne, podlaha bude opäť do ničoho. A to len pre niekoľko minút nepozornosti. Zastaviť v tej chvíli návaly hnevu na toho, kto to urobil, bolo takmer nemožné. Zohnať majstra, ktorý by nám v sobotu na obed vymenil kanalizačnú trúbu, a aby prišiel HNEĎ nemožné!?! Ďakovať v takejto chvíli, keď vám pred očami vyvstane hora problémov, prekážok a bezvýchodiskových situácií, nie je vôbec ľahké. A predsa nám Pán Ježiš vo svojom slove, ktorý najlepšie pozná ľudské srdce, hovorí, aby sme i v takejto situácii ďakovali. To sa dá skutočne iba z viery!
Samozrejme, najsamprv vyletelo: „To ste nemohli dávať väčší pozor?“ Obviňovanie, šomranie, atď. Ale potom sme sa zastavili a začali robiť pokánie: „Odpusť, Pane, že ja som sestru neupozornila na toto nebezpečenstvo, ja som o ňom vedela.“ „Odpusť, Pane, že som sa pustila do tejto práce vo vlastnej sile, istá si sebou, že mi to ide, že to viem lepšie ako sestra, v pýche.“ „Aj mne odpusť, že som ťa nepoprosila o požehnanie, začala som tak bezbožne, bez Teba.“ Zrazu odišlo všetko napätie a hnev a my sme začali vidieť svoje chyby. A tak sme začali Bohu ďakovať: „Ďakuejme Ti, Pane, že si nás takto zastavil“, „Ďakujeme, že sa nestalo nič horšie.“ „Ďakujeme, že Ty máš i túto situáciu vo svojich rukách a máš 1000 riešení, ktoré my nevidíme.“ „Ďakujeme, že Ty chceš naše srdce, že si nás zastavil, aby sme Ťa potrebovali.“
To sme ešte nevedeli, aké požehnanie nám tá trúba prinesie. Majster mohol prísť za hodinu, čo sa ešte nikdy nestalo, odkedy ho poznáme. Vravel: „Mal som dnes byť v neďalekej dedine, ale jeden pán V., čo som ho poprosil, aby ma tam zaviezol, včera zavolal, že má dnes súrnu prácu a nemôže. Tak som nešiel. Boh to tak viedol, asi aby som mohol prísť k vám. Máte šťastie.“ Pochopili sme, že to boli naozaj Božie plány, lebo za toho pána V. sme sa niekoľko dní modlili, kým sme ho zavolali pomôcť nám.
Majster nám opravil trúbu za necelú hodinu, iba ju zalepil špeciálnym lodným lepidlom, nemusel ju ani meniť. A okrem toho, keď videl, do akých opráv sme sa to pustili, poskytol nám veľmi cenné porady a keď videl, čo všetko nás ešte čaká, ponúkol sa, že nám to príde urobiť on sám. A tak sme pochopili, že Boh chce, aby sme sa my modlili a On sám pošle majstrov, ktorí nám pomôžu.Boh má naozaj lepšie plány, ako my. Vďaka mu za Jeho starostlivosť a vyučovanie.
sestry
