U NÁS TO NIKDY NEBUDE

Keď sme niekomu hovorili o juvenilnej justícii, počuli sme stále rovnakú odpoveď: „U nás to nikdy nebude!“ A „Naši ľudia nie sú padlý na hlavu, čosi také, by nikdy nedovolili.“ Nik nám nechcel veriť. Dnes, o niekoľko mesiacov neskôr, je to už krutá realita. Ale nik sa nechce poučiť. Píšeme do iných krajín, dávajte si pozor, i u vás to čoskoro bude, robte niečo! A dostávame takú istú odpoveď: „U nás to nikdy nebude.“ U nás to nie je ako u vás. Tu sa to nepresadí, a pod.

Prednedávnom sa v jednom našom kláštore konali rekolekcie pre ženy a dievčatá. Dve mladé mamičky z neďalekých miest už dlhší čas veľmi túžili ísť na rekolekcie. Nemali však s kým nechať svoje dcéry. Jedna mala 8-ročnú Janku a druhá 10-ročnú Michalku. „Dievčatká už nie sú malé, môžu prísť s vami, trochu budú na prednáškach, na modlitbe, trochu sa budú hrať na dvore.“ – odkázali im sestry, ktoré rekolekcie organizovali. Nesmierne sa potešili. Aspoň raz do roka chceli Bohu venovať svoj čas, dať mu svoje problémy a prijať od Neho silu ísť a slúžiť Mu i uprostred každodenných povinností.

Posledný večer po ukončení celodenného programu, keď sa už dievčatká skamarátili, bola som vo veľkej miestnosti, kde sa modlievame. Za chvíľu prišli nové priateľky a veselo spolu štebotali. Čosi som tam robila, keď som sa zrazu započúvala do ich rozhovoru:

-Predstav si, do našej školy prišli také tety z okresného mesta a všetkým deťom dali povinne vyplniť taký dotazník.

-Ja by som nič nepísala, mama mi vravela, že nemám nič podpisovať ani písať žiadne odpovede na otázky.

-I ja viem, že o tom, ako je to u nás doma nemožno nikomu nič hovoriť!

-Ja som raz mala čosi podpísať, triedna nám to dala, všetky deti podpisovali, ale ja som zavolala mame a opýtala sa, čo mám robiť. A mama vravela – rozhodne nesmiem nič podpísať. A ja som nepodpísala!

-Tebe je dobre. Nám sa na niektorých hodinách vôbec nedá zavolať domov. Učiteľ to nedovolí. Keby prišli na matematiku, to by sa možno dalo, ale…

-Predstav si, sú tam také otázky, že keď odpovieš tak, či tak, bude zle, všetko zneužijú! Jedna otázka bola, či som nešťastná a prečo. A odpoveď mohla byť len: preto som nešťastná, preto, preto… Ja som to všetko preškrtla a napísala: Ja som šťastná! No, len si predstav.

-A napíšeš, že si nešťastná, tak ťa zoberú rodičom a už ťa nikdy nevrátia domov. To je strašné!

-Ja by som nikdy nič nepísala.

Áno, takto sa dnes musia deti navzájom varovať. „U nás to už je!“ zisťujú s hrôzou deti i ich prestrašení rodičia. Aká je záchrana? Tieto dievčatka sa spolu so svojimi mamami zapísali do modlitbového zápasu. Možno si svoju hodinu modlitbovej stráže rozdelia, keď nebudú vládať. Mamka pol hodiny a Michalka pol hodiny. Vedia, že jediná záchrana je V BOHU!

sestry