Dobrodružstvo s vojakmi
Táto udalosť sa stala v Leteckej vojenskej nemocnici v Košiciach na kožnom oddelení. Osobne som vojakom nebol a kvôli zdravotnej nespôsobilosti ani nebudem. No desaťdňový pobyt vo vojenskej nemocnici mi však pripravil zaujímavú skúsenosť so životom vojakov.
Ležal som na štvorposteľovej izbe. Obdobie týchto desiatich dní som strávil v stabilnej spoločnosti dvoch vojakov. Podobní sme si však boli len uniformným vojenským pyžamom a modrým županom. Postupne sme odhaľovali, že naše záujmy sa diametrálne odlišujú. Vojaci si však rozumeli dobre. Spoločným znakom, ktorý som na nich odpozoroval, bol slangový jazyk. Vety boli pravidelne popretkávané šťavnatými slovami (výrazmi tvrdého kalibru) a kritika nemala konca kraja. Ďalej bola jednota aj vo vojenských záujmoch. Keď človek celý deň len leží v posteli a prakticky mu nič nie je, rýchlo sa znudí a hľadá, čo by robil. Vojaci si dlhé chvíle skracovali listovaním v novinách a časopisoch, pozeraním telky, ale najradšej sa chodili nadýchať čerstvého vzduchu, dochuteného fajčením. Zaujímavé bolo, že hoci sa veľmi často nudili, nevedeli, čo by mali robiť. Toto obdobie sme na izbe trávili každý po svojom. Som veriaci a oni to o sebe tvrdili tiež.
Bolo to v období modlitbového zápasu Východného Slovenska. Svoju stráž som mal popoludní od 16.00 do 17.00. V tom čase som sa najradšej vytratil z izby, lebo tam neboli podmienky na modlitbu. Prechádzal som sa po nemocnici, modlil ruženec a čítal Písmo. Na svätú hodinku som už z oddelenia nemohol odísť, lebo dvere boli zamknuté. V tom čase som bol buď na izbe, alebo si našiel tichší kútik. Pri jednom takom hľadaní kútika ma s Písmom v ruke stretla sestrička. Milo ma však prekvapila tým, že mi otvorila ordináciu lekára a povedala, že môžem ísť tam, že na rozjímanie potrebujem ticho. A tak bola táto svätá hodinka naplnená radostnou chválou a vďakou. Avšak najsilnejší účinok modlitby som zažil večer pred prepustením z nemocnice. Všetci traja sme mali odchádzať. Po požehnaní o deviatej som sa ešte chvíľu modlil, chlapci už boli v posteliach a mali zapnuté nočné svetlá. Keď som sa domodlil a ľahol si, prišla do izby sestrička, ktorá nás často upozorňovala, aby sme boli tichšie, že rušíme ostatných. Pozrela sa na nás a začudovane poznamenala: „Vy už spíte, veď ešte nebola večierka!“ Keď odišla, rozhliadol som sa po izbe a ostal som s otvorenými ústami. Moji „vojnoví“ spolubratia ležali v posteli zahĺbení do čítania Svätého Písma. Bolo to prvýkrát za tých desať dní a dúfam, že nie posledný.
Toto malé dobrodružstvo bolo často spestrované príjemnými prekvapeniami. Prekvapeniami z reakcií môjho okolia a z neočakávaných povzbudení. My, katolíci si často myslíme, že sa máme správať podľa toho, v akom prostredí sa nachádzame. Prostredie nás teda formuje, alebo deformuje. Našou úlohou však má byť opak! My máme posväcovať naše životné prostredie. A to sa nedá bez modlitby ako osobného kontaktu s Bohom a bez svedectva nášho kresťanského života. Nenadarmo nám Pán Ježiš dal túto výzvu a varovanie: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 10, 32-33).
(Peter)
