Kríž je cesta do neba

Mal som ťažké detstvo – otec pil a mama bola k nám deťom prísna a nešetrila rukolapnými prostriedkami, len aby nás nejako vychovala. Chýbala mi však jej pozornosť a porozumenie. Búril som sa, plakal som a domov sa stal pre mňa miestom, kde som chcel byť čo najmenej.

Keď bola moja vonkajšia tieseň – ale hlavne tá vnútorná – najsilnejšia, začal som hľadať zmysel života, lebo som nechcel žiť „len tak”. Vravel som si, že ak život nemá zmysel, tak nemá zmysel ho vôbec žiť. A práve vtedy, v tom najťažšom období svojho života som našiel Pána Ježiša – či skôr – On našiel mňa a urobil ma najšťastnejším človekom na svete. Niežeby bol môj život teraz bez problémov a bez bolestí – ale s Pánom Ježišom sa dá všetko zvládnuť. V Ňom mám istotu, pokoj a radosť, ktorú mi tento svet dať nemôže.

Chcel by som povzbudiť všetkých, ktorí prechádzajú rozličnými skúškami a krížmi, že utrpenie spojené s Pánom Ježišom má hlboký zmysel – očisťuje nás a pomáha nám zostať na ceste, ktorá vedie do neba. Veď Pán povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” (Mt 16,24) Najprv na Golgotu, ale potom do večnej slávy!!!

Nedávno som čítal životopis sv. Jozefíny Bakhity. Ako dieťa ju uniesli a stala sa otrokyňou. Jej majitelia s ňou zle zaobchádzali. Po čase sa obrátila a neskôr vstúpila do kláštora. Keď som si prečítal jej slová: „Keby som stretla svojich únoscov, kľakla by som si a pobozkala im nohy. Lebo keby sa to nestalo, nebola by som dnes kresťankou a rehoľnou sestrou.”, plakal som. Ja by som chcel raz pobozkať nohy môjmu Nebeskému Otcovi za to, že dopustil pre moje dobro v mojom živote všetky tie kríže, ktoré ma priviedli k Nemu. Bez toho by som sa asi nikdy neobrátil.

Miroslav