Stráž pred Božou Tvárou
Moja sestra sa obrátila rok po svadbe. Manžel a jeho rodina boli ateisti, a preto bolo pre ňu veľmi ťažké žiť ďaleko od domova medzi neveriacimi, bez kontaktu s živým spoločenstvom. Ja som ju vídavala len zriedka.
Sestra cítila potrebu modliť sa, vedela, že modlitba je nevyhnutná, ale bola neschopná začleniť ju do svojho rozvrhu dňa. Po niekoľkých rokoch takého života, keď jej jediným povzbudením bola nedeľná omša a krátke modlitby v priebehu dňa, sa celkom prispôsobila životnému štýlu manžela. Navonok vyzerali ako šťastná rodina, ale bolo to šťastie bez Boha, povrchné, krátko trvajúce.
Z času na čas si moja sestra uvedomovala prázdnotu v duši, túžila po zmene, ale zabehnutý stereotyp ju rýchlo zavracal na starú cestu. Sama nevedela, ako prakticky zmeniť svoju situáciu, preto som jej poradila, aby sa aspoň mesiac modlila modlitbovú stráž, ale s vedomím, že je to jej stráž pred Božou Tvárou, od ktorej záleží spása nielen jej duše ale aj iných.
K modlitbe sa postavila skutočne zodpovedne, ale musela prekonať množstvo prekážok: predovšetkým si obhájiť svoj nový modlitbový režim. Povzbudilo ju, keď videla, ako manžel utráca čas na svoje hobby. A ona sa má hanbiť v jeho prítomnosti kľaknúť si a modliť sa? Začala sa modliť od 20:00 do 21:00 hod., a onedlho ešte jednu hodinu ráno od 4:30 do 5:30. Deň začínala a končila modlitbou. A potom v každodenných maličkostiach videla, ako ju Pán vedie. Zmeny na nej sú očividné. Nedávno mi povedala: „Až teraz si uvedomujem márnosť predošlého života – teraz by som už nevymenila hodinu modlitby za hodinu pred televízorom. U Boha som našla silu zvládnuť manželskú krízu. Teraz sa pozerám na veci z perspektívy večnosti.”
Ivanka, 40 r.
