Sila Božieho slova a vnútornej modlitby „GOLGOTA”
O niekoľko dní som mala mať obhajobu dizertačnej práce. Mala som trému a preto som sa to snažila odovzdať na modlitbách P. Ježišovi. Kto to aspoň trochu pozná, vie, aká je to vyčerpávajúca práca, ktorá stojí veľa síl, zdravia a peňazí.
V predvečer sviatku zoslania Ducha Sv. moja tréma prevýšila dôveru P. Ježišovi a ja som sa poddala duchu strachu, smútku a sebaľútostí. Nemala som silu s tým bojovať. V neustálom chaose príprav na obhajobu a v neustálej podráždenosti a ,,nervoch“, u mňa začala neovládateľná panika. V mojom vnútri všetko vrelo a bolelo, hoci navonok som vyzerala celkom spokojne.
Vtedy som sa rozhodla obrátiť sa s prosbou o pomoc k Panne Márii a začala som sa modliť ruženec. Ale to som sa už z vlastnej viny tak vzdialila Bohu, tak som sa otvorila prvej myšlienke strachu a nezastavila som ju včas, že som nebola schopná vysloviť ani jedno slovo modlitby. Slová akoby mi sami vyleteli z hlavy. Ešte viac som sa ponorila do nevery a vtedy mi napadlo, že treba jednoducho vzývať meno Pána – „JEŽIŠ“. A znovu som sa začala modliť…Ale stala sa jedna vec – už som sa tak vzdialila od Boha, že už som nemala silu (duchovnú silu, silu Sv. Ducha) s vierou vysloviť meno „Ježiš“. Pochopila som, že som v úplnej temnote, a že sa treba okamžite ratovať. Ale ako???! Čo robiť??? Nemala som silu ani prosiť P. Ježiša o svetlo, ako výjsť z tejto situácie. V mojej hlave bola prázdnota…
A naraz sa mi začali vynárať slová z vnútornej modlitby, ktoré sa v našom spoločenstve modlievame každú nedeľu: „Pane, Ty vieš všetko, Ty vieš, že Ťa mám rád.“ (Jn 21,17) Pochopila som, že je to Božie slovo, ktoré mi pomôže výjsť z tejto situácie a mne treba len sa ho mocne chytiť a stáť vo viere. Začala som ho v myšlienkach opakovať a s každým razom sa z veľkej beznádeje moje vnútro začalo meniť a prichádzala nádej. Tak som to opakovala a opakovala, spočiatku s bolesťou v duši a potom poľahšením, čoraz intenzívnejšie a intenzívnejšie. Zrazu sa v hlave objavila ešte jedna veta: „Kto neopustí všetko, čo má, nemôže byť mojim učeníkom“ (Lk 14,33). Pochopila som, že som priviazaná do práce, ktorú som akoby „odovzdala“ Bohu, ale v skutočnosti som to tak dokonca neurobila. Hneď som odprosila Pána Ježiša a začala som sa modliť ešte i týmto Božím slovom. Počas jeho opakovania som vyšla z podráždenosti, smútku a sebaľútostí.
Nech je toto svedectvo povzbudením pre tých, kto chce čítať a učiť sa naspamäť Sv. Písmo a modliť sa „vnútornú modlitbu“. Pán dáva riešenie problému pomocou Svojho slova, len Mu treba veriť, učiť sa naspamäť Božie slovo a dávať Bohu priestor na modlitbe.
Júlia, L
