Eucharistický Ježiš ho uzdravil
Pred nejakým časom sa moja farnosť začala prebúdzať k novému životu. Mal som veľa plánov, ktoré mali priniesť očakávané ovocie (evanjelizácia cez skupinky, biblické kurzy, rodinné spoločenstvá…). Mal som veľa síl a horlivosti do tejto práce.
Jedného dňa sa však moje zbožné plány rozplynuly ako para. Určitú dobu som pociťoval nevoľnosť, ale tá vždy prešla. Myslel som si: je to zo služby pre farnosť. Keď som sa ale dostal až na nemocničné lôžko, dozvedela som sa, že mám LEUKÉMIU. Pre vysoké štádium choroby mi lekár odporučil prestať úplne slúžiť. Som kňaz, ale bolo mi ťažké uveriť, že je koniec a že práve toto je obeta, ktorú odo mňa žiada Boh. Veď som chcel toho toľko urobiť. Lekári mi dávali tak mesiac života.
Keď sa farníci dozvedeli o mojom vážnom stave, začali sa za mňa spoločne modliť. Každú z mojich „posledných“ svätých omší som prežíval skutočne ako poslednú. Jedna z nich bola veľmi osobná. Do mojej ťažkej situácie vstúpilo svetlo, keď som pri „premieňaní” a „pozdvihovaní” hlboko prežil Kristove slová: „Toto je moje Telo, toto je moja Krv!“ Modlil som sa: „Pane, Ty vieš, že lekári mi chcú predĺžiť život o pár mesiacov pomocou transfúzie. Uvedomujem si ale, že Ty mi teraz dávaš svoju Krv, aby som mal život. To hovorí Tvoje slovo.“ S vierou som prijal Eucharistiu. Unavený, ale s veľkým pokojom som dokončil sv. omšu a šiel si oddýchnuť.
Na druhý deň ma čakali dôležité vyšetrenia. Lekár ich musel viackrát za sebou opakovať, lebo ukazovali, že krv vo mne je úplne čistá, zdravá, akoby tam nikdy žiadna nákaza nebola. Ďalšie vyšetrenia, ktoré som tiež opakoval viackrát, ukazovali, čo bolo podľa slov lekára „nemožné“, že mám inú krvnú skupinu. Pozerali sme sa na seba, pričom som konštatoval: „U Boha nie je nič nemožné.“ (Lk 1,37)
Ježiš mi dal svoju krv. Pri ďalšej sv. omši som oznámil svoj zdravotný stav veriacim a poďakoval som sa všetkým tým, ktorí sa za mňa modlili, zvlášť modlitbovým spoločenstvám. Plány, ktoré si teraz dávam, chcem, aby boli iba od Ježiša Krista. Amen.
kňaz, 2005 r.
