Pán Ježiš zachránil ockovu dušu pre nebo
Môj ocko náhle a vážne ochorel. Lekári nám povedali, že má jeden z najhorších typov rakoviny a že o mesiac zomrie. Bolesť mi prenikla srdce, hlavne, keď som si uvedomila, že nás čaká ťažký boj o záchranu jeho duše. Verila som tiež, že ak bude Božia vôľa uzdraviť i jeho telo, stane sa tak, ale že najdôležitejšie je, aby Boh uzdravil jeho dušu. Modlila som sa za tieto zázraky s tým, nech sa stane Božia vôľa, lebo len On vie, čo je pre záchranu ockovho večného života najlepšie. O modlitbu som prosila aj ďalšie sestry a bratov v Kristovi, našom Pánovi.
Ocko svoje ochorenie spočiatku veľmi ťažko znášal. Vždy sa snažil starať o svoje zdravie a nakoniec dostal takú strašnú chorobu a to mal len 50 rokov. Zdalo sa mu to nespravodlivé.
Raz som ockovi dohodla stretnutie s kňazom. Veľmi sa zdráhal, do poslednej chvíle ho chcel odvolať, no nakoniec privolil. Po tomto stretnutí nastala u ocka duchovná premena. Ocko sa zrazu začal zaujímať o Pána Ježiša a jeho evanjelium. A nielen ocka, ale i nás – mňa, moju sestru a mamu začala prenikať Božia milosť. Držali sme spolu svorne a rozumeli sme si, ako nikdy predtým. Spolu sme bojovali o záchranu ockovej duše. Čítavali sme mu duchovnú literatúru a hlavne Božie Slovo, ktoré ocko počúval najradšej. Ocko bol k nám veľmi milý, stále nám ďakoval a hovoril nám, ako veľmi nás ľúbi. Ja som čakala dieťatko, ktoré sa mi malo narodiť o 2 a pol mesiaca. Nevedeli sme, či sa toho ocko dožije. Lekári mu nedávali nádej.
Kňazi navštívili ocka ešte niekoľkokrát. Vždy sme boli ich návštevami povzbudení a ocko sa ešte viac a viac upínal k Pánu Ježišovi. Ku koncu svojho života sa dokonca tešil, že bude z nás prvý, ktorý uvidí, aké je to na večnosti. Bolo to smutné, no zároveň veľmi pekné a požehnané obdobie.
Ocko bol stále slabší a slabší, ale jeho stav nebol taký neúnosný, že by potreboval ísť do nemocnice. Doktori boli z neho veľmi prekvapení, ako sa drží. Dokázal až do posledného dňa, ak to bolo potrebné, prejsť kratšie vzdialenosti, ba nepotreboval ani morfiové injekcie a podobne. Dožil sa aj narodenia mojej dcérky Márie a veľmi sa z nej tešil. Telefonovali sme spolu a posielala som mu jej fotky, na ktoré sa stále usmieval a nemohol sa na ne od radosti vynadívať.
Dva dni po jej narodení povedal mojej maminke, že už zomrie – to boli posledné slová, čo jej povedal. Maminka plakala a utešovala ho myšlienkami na nebo. Potom sa pri ňom modlila ešte niekoľko hodín kým naposledy, pokojne, s jemným úsmevom na tvári, poslednýkrát vydýchol.
Pán Ježiš vypočul našu prosbu a zachránil ockovu dušu pre nebo. Chvála ti Pane Ježišu!
Mirka
