„PANE JEŽIŠU, ZASTAV DÁŽĎ…“
Keď som s niekoľkými ženami cestovala na modlitbové stretnutie, svietilo slnko. Všetky sme sa obliekli naľahko, pretože bolo leto, a nikde ani najmenšieho náznaku, že by malo pršať. Nikoho ani nenapadlo vziať si so sebou dáždnik. Cestou sa však počasie začalo meniť. Nebo zatiahli čierne mraky a nastala prietrž. Keď sa autobus blížil k cieľu našej cesty – ku kostolu, kde malo byť modlitbové stretnutie, všetci sme sa obávali, čo bude, keď vyjdeme z autobusu, pretože žiadny suchý odev na výmenu nikto z nás nemal. Bolo nám jasné, že premokneme do nitky. Najviac sme sa báli o jednu pani chorú na astmu. Začala som sa preto modliť a prosila som Pána Ježiša, aby zastavil dážď aspoň na krátky čas, kým prebehneme do chrámu. A keď autobus zastavil na zastávke neďaleko kostola, naozaj sa stal zázrak: zdalo sa, že čierne mraky visia takmer nad zemou, hrmelo, veľmi sa blýskalo – ale dážď ustal. Prebehli sme do kostola veľmi ďakujúc Bohu za vypočutú modlitbu. A len čo sa dvere chrámu za nami zatvorili, nastala taká strašná prietrž, že ako sa hovorí, ani na krok nebolo vidno. Chvála Pánu Bohu!
Natália
