MOHLA SOM BYŤ UŽ NA VEČNOSTI
Pred dvoma rokmi v lete som sa pred desiatou hodinou večer vracala z modlitbového spoločenstva. Bolo ešte šero, ale napriek tomu som sa ponáhľala, pretože som v duši mala akýsi zvláštny nepokoj. Potichu som sa modlila. Cestou som prešla popri nejakej skupine mužov. Nevedela som prečo, ale po chrbte mi behal mráz a triasli sa mi kolená. Keď som prišla domov, ešte som sa chvíľu modlila, kým neprišiel do môjho srdca pokoj. Bolo to zvláštne.
Na druhý deň som sa dozvedela, že z neďalekého mesta utiekla skupina väzňov, ktorí prepadávali ľudí, niektorých vážne poranili a iných dokonca zavraždili. V našej dedine prepadli v ten večer asi 10 ľudí. Uvedomila som si, že som vlastne mohla byť už na večnosti… Zaliali ma slzy vďačnosti, že ma Pán Ježiš zázračne ochránil, veď som prechádzala práve okolo nich a oni si ma nevšimli. Pane, „ďakujem ti, že si ma vyslyšal, a že si ma zachránil.“ (Ž 118, 21)
Táňa, 32 r. (Ukrajina)
