CHCELA SOM SA MODLIŤ SV. HODINKU
Keď som raz cestovala z práce domov, zažila som takú malú skúsenosť s modlitbou. Ľudia v autobuse mlčali, len jeden muž veľmi nahlas hovoril o politike. Chtiac-nechtiac ho počúval celý autobus. Práve začínala svätá hodinka a ja som sa chcela modliť, avšak rušil ma hlasný monológ toho pána. Zdalo sa mi, akoby v tej chvíli zavisol nad naším autobusom mrak temnoty a ten zlý sa snažil upútať moju pozornosť na nejaký politický problém, len aby som sa nemodlila. Najprv ma hovorenie toho pána hnevalo, ale potom som sa spamätala a začala som za to odprosovať Pána Ježiša a spájať svoju bezmocnosť v tejto situácii s Ježišovou bezmocnosťou na kríži. Potichu som vzývala vo svojom srdci meno JEŽIŠ. Potom si spomenula na Božie slovo, ktoré hovorí: „Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru a nebudete pochybovať… keby ste aj tomuto vrchu povedali: „Zdvihni sa a hoď sa do mora,“ stane sa to. A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe.“ (Mt 21, 21-22) S vierou som sa oprela o toto slovo. A uvedomila si prítomnosť Pána Ježiša vo mne, aj to, že On vie o tejto situácii. A naraz ten pán zmenil tému rozhovoru, ba hovoril už len málo, aj to len stíšeným hlasom. A ja som sa pokojne mohla modliť svätú hodinku. Bola som Bohu vďačná za túto malú skúsenosť s modlitbou.
Veronika, 21 r.
