Tak by som nechcel zomrieť

Ležal som raz v našm palebnom postavení v bunkri na prični a čítal som si Bibliu. Naraz za mnou prišiel kamarát a spýtal sa: „Čo čítaš?“ „Bibliu.“ A tu sa to začalo: „To je predsa kniha plná nezmyslov. Nik rozumný to nečíta. Tá ťa ohlupuje!“ Odpovedal som mu jednou vetou: „Čo budeš robiť, keď príde posledný súd a ty sa posatavíš so všetkými svojimi hriechmi pred Boha?“ To mu bolo, pravdaže, celkom na smiech. „To je nezmysel, Boží súd nebude. Vidno, akí sú ľudia hlúpi, keď na to naletia.“

Na druhý deň zasypali naše postavenie bombami. Bolo to strašné. Keď bolo po všetkom, „upratovali“ sme. V stašnom stave tu ležal kamarát, ktorý sa včera tak posmieval.Zhoreli mu obidve nohy. Zobral som ho a niesol na ošetrenie. Tam sa na mňa naraz vážne pozrel. V jeho tvári sa odrážal hlboký strach, keď sa pýtal: „Povedz, je naozaj Boží súd?“ Nestihol som ani otvoriť ústa, aby som mu odpovedal. Zomrel.

Neskoro! Včera ešte mohol, dnes už bolo neskoro!

W.Busch (Spoveď pri Verdune)